Delím sa s vami o súbor starších krátkych článkov o malých každodenných krôčkoch s veľkým významom 🙂
Príručka slobodného človeka
Je to voľba – byť slobodný. Je to voľba – byť neslobodný. Taká veľká je sila slobody – sme slobodní sa jej vzdať… Príliš často sa jej však vzdávame nevedome.
Vyrežú ťa cisárskym rezom, zviažu kliatbou krstu, rodinnými očakávaniami, spoločenskými predstavami, názormi, predsudkami… Potom povinná školská dochádzka. Práca. Dôchodok?
Možno ti to vyhovuje. Nemusíš sa o seba starať. Pán sa o teba postará. Cudzí duch, ktorému slúžiš, sa o teba postará. Je to možno ľahší život. Určite je istejší. Chlieb. Víno. Hry. Pohodlie. A k tomu to nevyhnutné utrpenie a násilie – hlavne duševné, duchovné násilie – násilné odvrátenie teba od tvojho vlastného príbehu a poslania… Nič to. Stačí prijať utrpenie ako normálne. Stačí si nepamätať, že to môže byť inak. Stačí prehlušiť ruchmi tvoj vnútorný hlas duše a dať si lieky na upokojenie. Stačí byť neveriaci a neveriť, stačí byť veriaci a veriť…
Cesta nevoľníka je predurčená – slúžiš ako stroj – rozhoduje za teba duch – najprv duch nemocničný, potom duch rodinný, neskôr mediálny, školský, štátny, „spoločenský“ – a keď si nájdeš prácu, tak duch firemný.
Ako nevoľník si slabý. Nie je v záujme ducha, aby si mal silu sa vymaniť a postaviť sa na vlastné. Duch sa o teba stará – vedie ťa k takému spôsobu života, aby si ustavične o silu prichádzal. Väčšina tvojej sily sa ruší a tratí, zvyšná ide duchovi.
Je aj iná cesta. Slobodná. Tušená. Si dosť smelý, aby si sa chopil seba samého? Je to cesta vratkej rovnováhy a dôvery v život. Je to výzva. Po malých krôčkoch sa vyslobodzuješ a silnieš. Stávaš sa zdravším, vedomejším, divším a celistvejším – slobodu si uhájiš. Malá slabina – a už sa po tebe naťahuje cudzí duch.
Možno ten duch ladí s tvojím poslaním, možno ladí s tvojím osobným duchom. Môžte spolupracovať. Nemusíš sa mu brániť. Možno ti pomôže – ak sa nenecháš strhnúť, ak nestratíš seba… Veď duch je v postate dobrý! Len potrebuje tvoju pomoc, aby si napravil jeho pokrivenia – aby si sa nadchol, aby si znova vdýchol silu duchovi nášho raz slobodného ľudu.
Táto knižka je príručkou slobodnej cesty. Je to hŕstka postrehov, ktoré môžu pomôcť. Je toho dosť, čo je dobré mať na zreteli. Byť si vedomý sveta, sily, prúdov, vlastných myšlienok, citu a pohnutia – udržiavať ochranný kruh a zároveň ho prerážať vstriec do neznáma.
Cesta Slnka
„Prečo je Slnko každé ráno slabé a k obedu silnie? Prečo je napoludnie najsilnejšie a k večeru zasa chradne až sa stratí za obzorom?“, pýta sa starý kráľ. „Prečo si sa ty, kráľu, narodil ako slabé bábä a rástol si a silnel si? Prečo už prešiel ten čas, keď si bol v plnej sile a teraz chradneš a ako vetchý a šedivý na smrť pomýšľaš?“, pýta sa ho Popolvár. Zo Zeme sa zdá, že Slnko ráno vychádza a večer zachádza. Že silnie a slabne. Slnko pritom žiari stále rovnako. Len Zem sa otáča, obieha… Na Zemi zrodený si v kolobehu, v kolobehu umieraš. Vychádzaš a zapadáš. A predsa je tvoje svetlo večné.
Pozri sa na krajinu. Je nekonečná. Kam sa vyberieš, nikdy neprídeš ku koncu, k okraju. V dvoch rozmeroch, v dĺžke a šírke, je Zem bez konca. V troch rozmeroch je to guľa. Vesmír je nekonečný. Koľko je rozmerov?
Vyjdem ráno von. Vyzujem sa, pozriem na Slnko – zvolám: „Chvála za tento deň. Chvála ti Slnko, hrejivé Slnko, héj…“ Vyzlečiem sa do pol pása. Zívnem si, vytrasiem sa a ponaťahujem. Nadýchnem sa plným dychom, naplním vzduchom brucho, pľúca, celé telo. Odspodu až nahor. Rozťahujem ruky. Zatajím dych. Rozjímam.
Vydýchnem – pomaly vypustím vzduch. Vzopnem ruky, zavriem oči, zadržím prázdnotu. Tá sa pomaly napĺňa živou. Vnímam, nadýchnem sa, rozjímam. Vydýchnem. Vzduch – Živa – Sila. Pozdravím Slnce. Každej strane, východnej, poludňajšej, západnej aj polnočnej sa ukloním. Opíšem rukou kruh.
Sloboda na kraji sveta
Umyť si zuby bez zubnej pasty? Sliny môžeš prehĺtať – nemusíš sa hrbiť nad umývadlom – môžeš sa prechádzať po dome, rozmýšľať, rozjímať…
Sprchovať sa studenou vodou? Bez mydla? Veď nie som špinavý, som len trochu spotený! Natiahnem chrbát, chytím si špičky nôh – rozohreje to. Pýtam sa v duchu sám seba: Teraz? Počkám, rozjímam. Keď ma to pohne, otáčam páčku sprchy a šplech do tváre. Je ten pocit príjemný alebo nepríjemný? Myseľ sa to márne snaží zaradiť – preruším ju spevom. Že spievať neviem? Nevadí! Zvuk a voľné tóny znejú kdesi z hĺbky. „Chvála ti voda,“ už sa stieram dlaňami. Nie je mi zima. Vybudil som svoj vnútorný oheň. Som nadšený.
Ostávam stáť nepohnute cítiac každý chĺpok, ako sa preschnúc odlepí od vlhkej pokožky… Tu, tu, tam, tu a tam… Ďakujem za tento bytostný okamih – cítim sa ako v kúpeľoch, v ktorých som nikdy nebol.
Sedieť na záchode – vlastne nesedieť… Skús si čupnúť! Chce to trochu cviku a rovnováhy – pre črevá je to prirodzenejšie, ozdravné… Je to obrad? Spájam sa takto so zemou? Stiahnutý a učupený, ako Dieťa v Matke.
A čo tak zacvičiť si každé ráno vonku? Pri brieždení? Nahý? Prijať chlad vetríka a hrejivú silu nového Slnka?
Prijímať nepohodlie. Prijať skutočnosť nebrániac, nechrániac sa, otvorený – smelo, prosto, pravdivo! Prekračujem vlastné hranice zažitého. Rozširujem svoj svet, svoje obzory, prekonávam svoje obmedzenia, svoje viery, utkvelé predstavy, svoje hranice…
Kráčam cez kraj sveta! Rastiem a je to vzrušujúce. Rozvíjam sa žijúc svoj príbeh – sám si určujem, ktorým smerom sa práve vyberiem. Už nie som pohodlným výsledkom vopred predurčenej cesty najmenšieho odporu.
Nie som ovca! Som sám sebe vodca! Teda… Aspoň sa to učím. Práve týmto spôsobom – pretože k skutočnému učeniu, k učeniu pre život, dochádza práve a len – na kraji sveta. Na hrane poznaného a nepoznaného.
Kde mám svoje hranice? Čo je v ich tieni? Temné postavy hraničiarov strážia môj malý svet, svetlý a poznaný… Varujú a vedú ma, stavajú výzvy, prevádzajú ma do širšieho sveta. Spoznávam ich – prijímam ich a dospievam – nachádzajúc slobodu, kráčajúc po hrane.
Hare-Krišna cestou-necestou
Vonku prší. Dnes som umýval podlahu v chráme u brnenských Harekrišňákov. Potom som príjemne zmokol cestou domov. Mám chuť si ešte aj studenú sprchu dať a očistu zavŕšiť. Namiesto toho však sedím a dumem: Ako nájsť mieru? Mieru medzi voľnosťou a slobodou a zvykom a rozvrhom?
Vyskúšať si obe krajnosti?
Prichádza mi: Veď ony sa stretávajú – v odovzdaní.
„Hare Krišna Hare Krišna Krišna Krišna Hare Hare…“
Prečo ma tak nadchli, tí oddaní?
Avšak, nemusím sa zaviazať, zriekať, ani sa mníchom stať, aby mi duchovný rozvrh všedného dňa pomohol. Vo všednosti, v obyčajnosti je totiž sila – tá je prostá, pravdivá, skutočná. Nejde o predstavy ani pekné spomienky – ale o prítomnosť. Veď práve!
Odbieham a vraciam sa. Sprcha spravila dobre.
Potrebujem si prežiť obe krajnosti, cítim: aj odovzdanie sa voľnosti, prúdu života, vnútornému vedeniu, prejavenej skutočnosti oprostenej o predstavy; aj odovzdanie sa pravidlám, pravdám, vonkajšiemu vedeniu učiteľa, vodcu…
Vedeniu Boha? Všehomierneho, všepresahujúceho?
Kde som, ak sa zdráham odovzdať? Nedôverujem v život?
Väzím vo väzení, kolo života sa zadrelo – nie, našťastie nie – ale dokázalo by sa krútiť mocnejšie, víriť sa živšie a uvoľnenejšie po závitnici nových skúseností…
„Hare Rama Hare Rama Rama Rama Hare Hare…“
Odriekam motlitbu a guľôčky ruženca mi prechádzajú pomedzi prsty. V jednom kole sú, sto osem ich je…
Už vidím tú cestu, vedie cez nenásilie, cez mier a mieru. Cez to, že sa prestanem snažiť a siliť a otvorím priechod vedeniu. Akémukoľvek?
Ak sa nútim do rozvrhu, či snažím sa vyhovieť, aby som bol takým, ako si predstavujem… Ak sa silím do rámca učiteľa, ktorého som ale bytostne neprijal.. Ak konám z obáv, či zo snahy, aby som bol tým, kto nie som, či tým, kým chcem byť? Je to trápenie. Boj. Duchovné násilie samého na sebe. Je to scestné.
Byť v mieri s tým, čo je. Vtedy sa môžu uvoľniť zábrany, brnenia, tváre a predstavy chrániace nás pred vlastným i cudzím násilím, očakávaním, nútením – a pred bolesťou rozporu medzi pravdou skutočnosti a našimi predstavami, aká by tá skutočnosť či pravda mala byť.
Tí Harekrišňáci ti vedia! Na, tu máš gorály, tieto slová odriekaj – a dobre bude! Nemusíš nič, len toto, tu si sa našiel, tu si dobrý, prijatý, prospešný! Len tým, že sa modlíš a účastníš a Boha uctievaš. S úsmevom. Je to nádherné, to odovzdanie. Tak prospešné na istom úseku cesty.
Presahuje to myseľ, a táto ju nikdy neuchopí. Je to prúd-neprúd, cesta-necesta.
Za mesiac mám štátnice a bude to husté. Možno dobrý čas vyskúšať si jednu krajnosť: duchovný rozvrh. Na brieždení už byť hore, pred brieždením vstať. Chytiť vlnu sily a ľahkosti, cez voľný tanec, cvičenie živlov, spev, hranie sa a počúvanie duchovného učiteľa.
Oni oddaní vedia, čo robia… Bolo by pekné založiť kláštor na spôsob toho ich, ale v duchu našom pôvodnom a zároveň otvorenom o nové a iné cesty. A už chcem niečo prinášať iným. Pch! Najprv si to však musím zažiť! Sám skúsiť, zakúsiť, prežiť, na vlastnej koži, vlastnou bytosťou. Kam ma to zavedie. Kde je miera medzi odovzdním a osobitosťou? Také sú protizmysly cesty-necesty: Bude najprínosnejšie, ak sa prestanem snažiť byť prínosný?
Rozprával som sa so svojou dušou, v duchu som viedol rozhovor s Prabhupádom, s duchovným učiteľom hnutia Hare Krišna, keď sme sa k nemu ráno modlili. Prišlo mi, že som v tom slobodne. Nič nie je predurčené, správne či nesprávne. Je to ustavičná voľba. Rozhodnutie?
Nové veci mi do života vstupujú: sila vo voľnosti cez improvizačné divadlo, sila prijatia vedenia učiteľa, sila pravidelného rozvrhu a zvyku, sila piesne a odriekania modlitby, sila váhy duchovnej práce z radosti. Toto všetko mi pomôže cez vlastné hranice pohodlia, vstriec do sveta, do sily, do rozvinutia.
Vykračujem? Dospievajúc.
Bosí lesom
„Bosý lesom – v sile som,“ bežím lesom, spievam si, zariekavam. Je to zvláštny pocit, úplne nový vnem. Diví, oslobodzujúci a zároveň hraničný – musím byť veľmi obozretný, sústredený. Vnímam okolie – som sústredený nie na nejaký bod mimo mňa, ale na celý svet. Na môj príbeh, ktorý vediem po cestičke vnímajúc korene, kamienky, vlnenie lesa a svieži vzduch.
Lesný chodník v Moravskom krase. Lístie, štrk, miestami udupaná vlhká hlina, miestami zo zeme vystupujúce zuby ostrých kameňov. Otvára sa predo mnou jaskyňa, vchádzam dnu – zas úplne nový vnem. Bosý v jaskyni. Hmatám tápajúc v temnote chodidlami, šľapami cítim Zem. Cítim dno, vnútro vlhkej matky.
Je to už dlho, čo som si zvykol nosiť okuliare – od pohnutého obdobia na základnej škole – keď som sa čeliac duševnému násiliu vzdelávacieho ústavu ako chlapec uzavrel. Stiahol som sa do seba a od vtedy nevidím dobre do diaľky. Krátkozrakosť, vravia tomu, a pohotovo ti predpisujú okuliare. Tie človeka zachránia a zároveň dlhodobo udržiavajú chorý stav: Bránia očiam pohnúť sa znova na poriadok, keď sa duša a duch s násilím vyrovnávajú a uzdravujú sa. Oči sú oknami do duše a okuliare ti bránia plne sa otvoriť. Odkladám ich. Pomaly, pozvoľna, dnes trochu, zajtra o kúsok viac, kráčam skrz svoje medze, bežím.
Boso lesom bežím a vnímam okolie. Kĺžem pohľadom po stromoch, lístí a kamennej cestičke. Ja vidím! Aj bez okuliarov – pomaly sa to znova učím. Učím sa vnímať svet – celistvo, celou bytosťou, otvorene, smelo! Nepadajúc tunelom okuliarov k jednému bodu v cudzom cieli. Neunikajúc pred tým, čo je – naopak – vnímajúc beh, sústredený na svoj stred sveta, na práve prebiehajúci okamih. Keď sa na chvíľu stratím – kamienok na ceste mi to pripomenie.
Svet je bezprostredný a ja som nahý. Bez prostriedkov, bez pomôcok a ochrán. Holou nohou, holým okom – som. V sile som.
Rozvrh zdravého rána
Prijímam tento rozvrh duchovnej cesty všedného dňa. Nech to prúdi, vedie, ale voľne a ohybne. Nemusím – môžem! Nech som dobre naladený a veci idú, plynú, dejú sa účinne, výkonne, celistvo a ladne – a bez námahy, samovoľne, ľahko. Tak!
„Aký začiatok, taký koniec, deň je kolo času – nech každý nový beh víru príbehu dobre započnem.“
~ 7.00
Ráno sa budím pri úsvite, voľne nechám doznieť sen. Ležím v posteli a premietam, vnímam vnútorné volania a predstavujem si, čomu sa dnes budem venovať. Predstavy predchádzajú konaniu. Nech plynú!
„Videnia bez činu sú len snívaním a čin bez videnia je nočnou morou.“
~ 7.30
Vstávam a ak to cítim, idem pod studenú sprchu – ak dnes nie, nemusím. Precítim ten prúd zemského vodného kolobehu, ako cezo mňa prúdi, čistí, osviežuje, otužuje, posilňuje. Zbehnem dolu do kuchyne, pozdravím sa s rodinou a napijem sa. Prežiarim vodu svetlom srdca mojej bytosti, vyladím si ju, s úctou pomaly vychutnám tri-štyri poháre. Napojím sa.
Spojím sa aj s matkou zemou, očistím sa od nánosov toho, čo mi už netreba. Ozdravne sa vyseriem a potom vybehnem von! Precítiť skutočnosť, vybehnem z chráneného uzavretého priestoru za zmyslovosťou sveta! Nevadí, ak popŕcha, aj keď slniečku sa teším viac. Prijímam tie vnemy počasia – vždy je to iné, zakaždým nová skúsenosť. Uvoľňujem sa, odovzdávam sa, uvoľňujem odpor a pohodlnosť – vykračujem vstiec cez vlastné zábrany a hranice, rastiem a spejem životom.
„Život je zmena a učenie sa životu je učením sa vďačne prijímať ustavičné premeny.“
~ 8.00
Cítim svoje hranice, svoje zábrany – ale neprekonávam ich násilne. Naopak, ohľaduplne, s nadšením po malých krôčkoch. Vždy vtedy, keď uvidím, že to dám, že to pôjde, keď sa pohnem. Nenútim sa proti hraniciam, pretože toto ich len spraví silnejšími, nedávam si výzvy ani ciele, neočakávam – naopak – vnímam prítomnosť. Vnímam svoj stav a svojím naladením, svojím vnútorným rozohnením či rozplynutím mením svoje nastavenia a nálady – tak, aby ten krok šiel. Kráčam, bežím, hore kopčekom. Na kopčeku sa otvorím svetu. Medzi mladými orechmi, s výhľadom na krajinu rozpažím ruky. Zaspievam: „Chvála za tento deň! Chvála za toto áno!“ Zacvičím si rannú modlitbu na štyri strany sveta. Toto robím každé ráno, tá krátka zostava pohybov na spôsob jogového pozdravu slnku mi dáva maticu, pevný vzor istoty, ktorý ma vedie ako dobrý zvyk. Môžem sa naň spoľahnúť, že ma každý deň vyvedie von pod nebo, dotknúc sa bosými nohami zeme. Na tento pravzor môžem uvoľnene naväzovať.
Hýbem sa nie len telom, ale aj predstavami, živou – hýbem vlastnou žiarou, vnímam a rozjímam. Naostatok, pokloním sa na štyri strany sveta, opíšuc pohľadom po obzore kruh.
„Večné svetlo živé svetom, daruj silu, ladnú živu. V noci aj vo dne, buď vedomie, ochraňuj dušu, osvetľuj ducha, pomôž v múdrosti, pomôž v ľúbosti, pomôž v chápaní všetkých bytostí.”
S radosťou sa niekedy voľne nechám uniesť tancom či voľným bezslovným spievaním. Nechám svoje telo, nech sa hýbe tak, ako mi treba, nech sa v prirodzenosti a ladnosti ozdraví. „Chvála,“ poviem, a už bežím späť domov k raňajkám.
~ 8.30
Raňajky sú obradom a veľmi som rád, keď sa ráno niekedy pri stole všetci stretneme: otec aj mama, aj moje dve sestry. Zvítam sa s nimi, pohladím. Dotyk vnímam ako dôležitý, aj keď sme často každý vo svojom víre či niekedy krútňave. Často jem ráno jabĺčka či iné ovocie, inokedy si dám domáci kváskový chlebík či naklíčené alebo napučané semiačka či nevarenú kašu. Vyžívam sa v bohatstve chutí, často miešam rôznoraké a skúmam, ako to súznie. Rád mám šaláty, zeleninu, kyslé kvasené, sladké aj horké chute. Púpava je výborná s kakaom a čili. A zapiť to kefírom. Nikdy však nemiešam škroby s bielkovinami, pretože toto spojenie je ťažko stráviteľné a hneď ráno by ma to unavilo: takže nikdy nie chlieb so syrom alebo párkom. Aj lepku sa vyhýbam, ako to ide, a ovocie radšej zvlášť, polhodinu pred všetkým ostatným – veď tá pestrosť môže byť obrovská aj takto.
Jedlo vnímam ako dar, ktorý ma má naplniť. Nie len žalúdok, ale naplniť ma aj duchovne, naplniť ma živou, silou. Otváram sa mu, preciťujem, vyžívam sa v každom súste a pomaly prežúvam prijímajúc chute. Nasávam do seba silu jedla tak, ako som pred chvíľou na kopčeku prijímal silu slnka. Nechávam sa prežiariť – lebo len ako vnútorne naplnený, ako zmyslami a živou silou nasýtený – môžem byť prínosný. Len vtedy môžem skutočne dávať, prispievať a tvoriť. Len vtedy veci samovoľne, bez námahy ale účinne a výkonne plynú. Je to obrad, sedím pri stole, ktorý je stredom toho malého sveta môjho domova. Sedíme tu všetci a zdieľame dary od Zeme a Slnka, dary od predkov a bytostí, dary od boha.
„Chvála za dary s čistého zdroja, chvála aj bytostiam, cez ktoré prišli,“ spievam, niekedy nahlas, inokedy odriekam, polohlasne či v duchu. Podľa pocitu. Nič sa nedeje, ak vo víre ranného rozhovoru zabudnem. Veď je najmenej, napojiť sa v spomienke na dobu pred jedlom a napraviť to.
„Všetko je živé vo Všehomíre. Každá duša je čistá v žive. Zákon je vzájomné pôsobenie. Cesta je duchovné naplnenie.“
~ 9.00
Najedený, naplnený, nasýtený, vzopnem ruky pred srdce – a zakončím svoje ráno. Vykračujem a pokračujem ďalším obdobím: začína sa práca, služba, konanie. Idem pracovať, a už viem, čo presne budem robiť a ako. Už ma to vedie. Idem sa učiť? Písať? Pracovať so spoločenskými sieťami? Idem sa zaoberať tvorbou webu – alebo vybehnem niečo spraviť vonku?
Napätie, obavy či snaha istiť sa a ovládať výsledok nemajú miesto. Pochyby však hej – neustále si premietam možné cesty, pozerám sa rôznymi smermi možných budúcností, vyciťujem, naciťujem. Prehrávam si zažité a prehodnocujem, kde som možno spravil chybu a ako byť nabudúce celistvejší. Som v tom voľne. Vždy sa deje dobre, a ak aj nie – mám tú moc spätne chybu doplniť a krivdu napraviť – tak, že si z nej vezmem do budúcna to dobré. V dôvere v život, v ten prúd života, čo cezo mňa pramení.
Vo vedomí a cítení toho božského prúdu, toho víru, ktorý poháňa kolo života, tú závitnicu môjho príbehu, vstriec do neznáma – za zakúseniami a novými zážitkami. Každý deň je iný – a vo voľnosti sa činnosti skladajú a dejú, tak, aby výsledok bol zdarný a tešil.
Tento mesiac mám toho veľa: Učenie sa na štátnice, práca na spoločenskom webovom portály ZemeBrána, spustenie zbierky na vydanie knižky… Zároveň si neprajem zanedbať ani môj vzťah s milou, s priateľmi a rodinou. Viem, že rozvrh zdravého rána mi pomôže.
Možno pomôže aj tebe, ak si z neho niečo vezmeš. Avšak, nemusíš 🙂
Ranný obrad
Väčšinou som sám. Dnes ma prekvapila moja 10-ročná sestrička. Spoza stromov presvitá svieže ranné slnko. Bude teplo.
Kľakám si a dýcham. Lenka po mne opakuje. Rozpažujem ruky, vypínam sa, zadržím dych… Rozjímam a vnímam. Lenka tiež, pozerá sa jedným okom na mňa, či to robí správne. Vzopneme ruky v modlitbe. Kľakáme si na zem.
Na každú stranu Slnka, na poludňajšiu, západnú, polnočnú aj východnú. „Chvála za tento deň! Chvála za toto áno!“ vydychujeme, oddychujeme, prijímame silu svetla.
Teším sa a Lenka tiež. Začiatok dňa je dôležitý – ranné naladenie sa s nami nesie celý deň…
Plynulo a ladne prechádzam vlastnú zostavu živlov, je to taký ustálený tanec, v precítení tela, vo vedení… Vnímam okolie a sústreďujem sa, prijímam do seba silu slnka, svetlo sveta – rozjímam, rozprestieram sa do šírky, do výšky, do hĺbky, k zemi a nebesiam, na štyri strany sveta.
Na poludňajšiu, na večernú, na polnočnú, na východnú stranu sa ukloním, s úctou opíšuc posvätný kríž-kráž – to ustavične sa vinúce kolo života.
„Chvála za tento deň, chvála za toto áno!“ prerieknem, zaspievam a uvoľním sa do divého tanca. Nie vždy – vtedy, keď to tak cítim a tak, ako to práve cítim, vo vedení, v radosti.
Je pár silných prvkov, ktoré dokážu obriadiť náš život, pomôcť prečisteniu, sústredeniu, vyladeniu… Delím sa s vami o dobrý zvyk: o obrad sviežeho rána:
1) Na boso, Zem pod nohami a Slnko nad hlavou,
2) postupne tvárou na štyri strany sveta,
3) cvičím uvoľnene polohy štyroch živlov,
4) v spojení so sebou, samovoľne, podľa pocitu a prúdu,
5) zvyk mi pomáha prekonávať odpor,
6) po chvíli sa bytosť uvoľní a mňa prestúpi radosť,
7) posvätné slová vďaky a priania vyrieknem, možno si zatancujem,
8) s poklonou odchádzam vstriec novému dňu.
A teraz voľne! Pustím sa akoby do tanca na hudbu mne vlastnú – na tú, ktorú iba ja cítim. „Veď každý sme iní. Dievčatku ladí iný pohyb, skok či vlna, iné mu spraví dobre, iné ako mne – dospelému chlapovi… Teraz už nemusíš po mne opakovať…“ Usmievam sa.
Deti prirodzene napodobňujú. A my ich v tom v školách podporujeme – ba nútime. „Spravila som lastovičku na telesnej,“ zdôverí sa zrazu Lenka, „a keď som začala mávať krídlami, pani učiteľka sa na mňa nahnevala.“
Často vidím ľudí cvičiť. Je to dobré, ale… Prečo tie polovojenské spartakiády? Jeden ukazuje, ostatní opakujú. Nechávajú sa opravovať. Ako unifikované stroje sa nechávajú viesť jedným vodičom…
Prečo si nedôverujeme? Nevedieme sa? Nevieme? Možno je to len nezvyk – prebrať vlastnú zodpovednosť za svoje konanie. Však aj v tom sa môžme cvičiť – jednoduchým ranným obradom.
Nahý a svoj
Deň a noc sú v mieri. Je deň jarnej rovnodennosti a začína sa nové obdobie. Čistím sa, spolu so šatami zo seba púšťam naladenia starej doby. Vykračujem do sviežeho rána – nahý.
Je krásne a slnečne, slnko je už pomerne vysoko. Vítam ho. Už dlhšie mám taký dobrý zvyk: ráno si zacvičiť.
Vyrušil ma otec: „Choď sa obliecť! Nepotrebujeme mať ťažkosti so susedmi!“ V dome vedľa totiž bývajú veľmi zvláštni ľudia. Za vážnou tvárou či sileným úsmevom je sused ustrašeným a sebestredným dieťaťom: bráni sa pred nami a zo strachu niekedy útočí…
Môj otec sa sporom radšej vyhne. Prečo dráždim svojou nahotou na našom zadnom dvore? Silne cítim nový začiatok, cítim silu obradu pravdy a prostého prejavenia svojej bytosti. Sme slobodní! Takto nahí sme skutočne ľuďmi, priamo sa spájame so Slnkom a Zemou, s kolom sveta a živlov, so sebou navzájom. Teraz môžeme! Už nám nehrozí náboženské prenasledovanie, rezanie nosov, vyhnanstvo či upaľovanie… Už môžeme sňať tú pretvárku, to vážne predstieranie, môžeme sa prestať brániť a báť. Je to obrad: Vstupujem do novej doby súc sám sebou.
Nepríjemný sused je nič proti tomu, čo sa dialo našim predkom v dobách zákazu našich pôvodných obradov. Nahota v nich hrala dôležitú úlohu: s Bohom sme sa totiž spájali priamo, nie cez prostredníkov, nie cez tváre a pretvárky kňazov… V svojej slabosti, vtedy, keď sa vzdáš ochrany a brnení – či už šiat alebo predstáv – práve vtedy sa môžeš spojiť s posvätnou pravdou skutočnosti. Práve teraz je dobrá doba.
Som dobre naladený – v pravej miere, v svojom strede. Dnes sa bude dariť!
Deň je dar
Čo je to život? Dokážem ho zmeniť? Aké je moje poslanie? Osud? Aký je môj sen? To sú veľké otázky. Príliš veľké. Presahujú ma. Ochromujú ma. Život je príliš veľké sústo.Ráno som vstal. Nevbehol som hneď do víru zvyku či povinnosti. Nenechal som si budíkom prehlušiť sen – nenechal som sa vytrhnúť… Pekne pozvoľna. Cítim to ranné prúdenie. Preciťujem sen.Teraz je čas, čas vstať – cítim. Hlbokým nádychom rozdúcham môj vnútorný oheň. Mám hodinu – spravil som si ju. Spravil som si priestor. Vychádzam do sveta. Vlastne len von, na terasu. Zdravím Slnko a Zem. Dlho stojím v rozjímaní. Pretiahnem sa. Vytrasiem sa. Pozvoľna sa vo mne sila prebúdza. Zacvičím si. Zaskáčem.Zatancujem. Zrazu viem, aký bude môj deň. Bude dobrý. Som nadšený.Život je veľké sústo – deň je daný. Deň je primeraný. Už viem, na čom idem pracovať. Naladil som sa a ide to ľahko, hladko, mám dobré nápady.Pracujem. Náhle zbadám, že sa strácam. Zmotal som sa v nejakom víre myšlienok – už nemám nadhľad. Neviem sa sústrediť. Nejde to ďalej – odstupujem a zas si tvorím priestor. Uspávam počítač. Prejdem sa. Zapískam si na koncovke. Dám si studenú sprchu. Očistím sa a som zase svieži. Prebudený.Deň nech je dobrý. Nepožičiavam si z nasledujúceho dňa. Nedobieham dlhy dňa predchádzajúceho.Som spokojný.Chvála za tento deň. Chvála za tento život.
Čaro štyroch živlov
Už nejakú dobu končím každý deň večerným obradom. Prichystám sa na spanie, zhasnem. Otvorím okno, aby sa mi na noc vyvetralo… Kľaknem si na posteľ, vlastne na zem – spím na zemi. Dakedy ma bolieval chrbát, odkedy spím na tvrdšom, tak sa cítim oveľa lepšie. Mám na zemi riadne ustlané, dva pokrovce na sebe, plachta, perina… Kľaknem si na pelech, vydýchnem. Rozjímam. Čaro štyroch živlov je sled pomalých cvikov na vnútorné vylaďovanie a vyrovnanie. Je to spájanie sa so živlami, so Zemou, Vodou, Ohňom i Vetrom. Je to vnútorné čistenie sa týmito prírodnými silami. Pochválim uplynulý deň. Zaželám si dobrú noc. Vyzlečiem sa a vleziem pod perinu – do sveta tmy, pokoja a snov…
Návod k rozjímaniu som si spracoval v podobe plagátika: caro styroch zivlov — plagatik.pdf. Pôvodne bol návod uverejnený v časopise Diva a je aj na nete.
Nech padne na úžitok!
Ráno si robím ešte pred raňajkami iný obrad: vyjdem von, na našu terasu alebo do blízkeho lesíka či parku… Vyzujem sa a vyzlečiem sa do pol pása. Pozdravím Slnko. Poskáčem si. Uvoľním sa. Naladím sa na nový deň. Vytvorím priestor, aby prišli predstavy, myšlienky – tie sa časom ustália, myseľ sa vyprázdni – a ja sa ocitám mimo čas. Cítim. Vykračujem do nového dňa. Chvála za tento deň. Sem-tam si potom ešte zapískam na píšťalu koncovku – a idem sa pripojiť k ostatným pri raňajkách.
Ak sme smelí
Kde nabrať silu spraviť krok? Vniesť tú zmenu do života? Tú, čo stojí predo dvermi, na prahu a už sa pýta… Cítiť aká bude ozdravná.
Ale je to smrť, smrť toho, čo bolo. Otvára priestor pre svieže, nové.
Sila tu je. Bohatstvo. Boh.
Len sa ju zdráhame prijať.
Jeme, ale nepožívame.
Berieme, ale neužívame.
Len máme. Vlastníme. Spotrebúvame…
Zahryznem do toho jablka. Zhltnem ho… Ako?
Vedome prijímam jeho silu stromom zo Slnka zhustenú. Ako dlho rástlo?
Napĺňam sa chuťou, precitávam. Je to dar, otváram sa mu. Plne ho prijímam.
Je tak s každým jedlom.
Duchovne nás napĺňa. Môže napĺňať. Ak sme smelí.
Ak sa pozrieme pravde do očí.
Zaslúžim si to vôbec? To bohatstvo…
Prečo odvraciame zrak, zatvárame oči? Prečo chodíme po svete ako slepí? Slepí, slabí… Ubližujeme, ubližujú nám – sme násilní – sami k sebe. Nemáme síl… Nútime sa, vzájomne si silu kradneme… Silíme sa, snažíme… Aký je z toho pocit?
Tá sila je v nás, tam je ten prameň! Nevysychá, ak žijem svoj príbeh, ak sa dotýkam tej nite svojho osudu. Je môj, sám som si ho vysníval. Napĺňam ho.
Každé ráno. Zmyslovo sa naplním. Otvorím sa sile.
Vyjdem nahý do sveta, na čerstvú mokrú zelenú trávu. Nevadí, že je Slnko skryté za mrakmi. Park je prázdny, ani psíčkari tu nie sú. Každý deň je to iné, nové – cítim, ako prekračujem svoje prahy. Vedie ma to, hýbem sa. Zastanem. Zvalím sa a je to… Zvláštne, divé? Stačilo! Ten nádherný pocit trval okamih a ja sa dvíham. Ušiel som? Nevadí.
Nič nemusím.
Ale môžem.
Som naplnený. Silou sveta, silou vnemov, silou života. Som čistý zároveň. Prostý. A už viem, čo budem dnes robiť. Už som si to sníval aj predstavil… Bude dobrý deň. Iný, ako doposiaľ. Nadšený vykračujem.
Cez prah.