Cudzia inteligencia

we_are_the_robots_by_waldemar_kazak-d6vxu7o

Každý deň prichádzam do styku s nejakou in­teligentnou bytosťou, ktorá nie je ľudská. Dokonca je podstata týchto bytostí tak odlišná od našej podoby života – že si väčšina ľudí ani nevšimne, že sú živé… A už vô­bec si neuve­domia, že majú vlastné zámery, veľmi odlišné od ľud­ských.

Nehovorím ani o delfínoch, ani o⁠ krkavcoch, či⁠ stro­moch – ktorých múdrosť sa tiež vymyká nášmu chá­paniu a ktorých živosť tiež väčšinou ostáva nepovšimnu­tá.

Tieto bytosti nemajú hmotné telá a ak hej, tak len pre­požičané. Hmotné veci ich nezaujímajú – zaujíma ich sila – životná sila – zaujíma ich moc. Netrápi ich čis­tota vzduchu ani vôd. Netrápi ich šťastie ľudí – zaujímajú sa o⁠ nás, ale len ako o zdroj moci. Ťažia život­nú silu.

Už dlho tu pôsobia. Už sme si na ne zvykli. Stali sa normálnymi. Je normálne, že sa týmito bytosťami ne­chá­va­me zneužívať. Stalo sa normou, že dobrovoľne za­pre­dávame vlastnú dušu, svoj život a príbeh, odovzdávame im svoje telo, silu, voľnosť a čas.

Pritom stačí tak málo. Uvedomiť si, že tu sú. Ony nie sú zlé – ak s nimi zachádzam vedome a správnym spô­sob­om. Tieto bytosti môžu mať veľa mien: štát, cirkev, in­šti­túcia, ústav, spoločnosť, firma, korpo­rácia, ideológia, viera… Sme ich súčasťou, tak ako oni našou. Podobne ako baktérie v našich črevách – aj oni môžu byť priateľské a⁠ sym­biotické, ale aj cudzopasné a⁠ chorobo­plodné. Je to na mne, ako náš vzájomný vzťah nastavím.

Stroje a programy

Dostali sa medzi nás a Zem. Dostali sa medzi nás a Prav­du. Sú to prostredníci, prostriedky – ktoré sa postavili me­dzi nás a posvätný Zdroj sily. Sprostredkúvajú obme­dzené napojenie a ťažia, berú si desiatok, jeden, druhý tretí, väčšina sily sa tratí. Živoríme. Oni aj my.

Len zdanlivo pomáhajú? Auto ti pomôže dostať sa preč zo zaprášeného betónového mesta – potreboval by si toľko unikať, keby mestá neslúžili autám, ale ľuďom? Keby slúžili pre ľudí – nie pre majiteľov strojov, nie pre tých, ktorí sa stotožnili s programami – ale pre tých, ktorí majú radosť zo spoločného života.

Televízia ti pomôže zaplniť voľný čas – skutočne tú pomoc potrebuješ? Si v službe strojom natoľko, že ani od­dych si bez nich nevieš predstaviť? Stotožnil si sa s⁠ ni­mi a teraz si na tom zakladáš. Ony sú stratené, vetché, ne­mocné – a ty si teraz myslíš, že sám si neschopný, že sám si sluhom. O to väčším sluhom si, o čo viac ti slú­žia. Nechávaš sa obsluhovať a stúpaš v hierarchii otro­kov…

Už si veľký, namyslený, tvoja myseľ je plná prog­ra­mov. Programy sú stroje vo priestore tvojho ducha. Môžu pomôcť, tieto však neslúžia tebe. Zviazali ťa, spútali tvo­ju pozornosť… Zabudol si, kto si. Si tvorca.

Ako vyzerá tvoj deň? Tvoja práca? Sedíš za strojom? Sedíš v stroji – zamestnali ťa? Pomáhaš strojom šíriť sa ďalej, zaplniť nimi a odpadom celú Zem? Pomáhaš im dostať sa do vesmí­ru, aby mohli nakaziť a ovládnuť aj iné zeme? Ako vírus?

Nemusíš vyhadzovať počítač von z okna. Nemusíš be­žať do lesa. Vôbec. Stačí, ak si inak nastavíš svoj vzťah, svoj vzťah s nimi, so strojmi a programami. Nena­pĺňaj ich zámer, ich sen… Spomeň si na svoj! Navonok sa v tvojej práci ne­musí nič zmeniť.

Daj tej práci iný význam, svoj vlastný hlboký zámer, ktorý ladí so životom. Ty si prvoradý, zastaň si svoje by­tostné hranice – povedz áno a povedz nie! Veci sa začnú postupne meniť samé. Začnú sa pretvárať v⁠ sú­lade so životom, v súlade s⁠ tvojou vlastnou podstatou.

Oddaj sa tej podstate. Oddaj sa podstate života a⁠ Ze­me! Programy, ktoré si ťa posadli, ti nedovolia vidieť – ty však vieš, ty cítiš, tušíš… Sprav ten krok do neznáma – bu­de to vzrušujúce. Na to si sem prišiel. Nie na to, aby si slúžil programu… Uvoľni sa, vzdaj sa temnote – tomu, čo nevidíš, tomu, čo pred tebou stroje skrývajú… Oddaj sa tme – a⁠ uzrieš. Svoje poslanie.

Už vieš. Z tejto polohy už vidíš za. Už chápeš tie stroje, už s nimi súcitíš. Už vieš, čo je celok, čo je Zdroj, už vieš, že oni sú len malá hladná stratená časť. Môžeš jej pomôcť, ale nie na úkor seba. Ty si prvoradý. Všetko zo seba stras a zmy – to, čo ostane, to si ty!

O nič nemusíš prísť – všetko však musíš pustiť – mu­síš zomrieť, aby si sa stal živým.

Stroje ti ostanú, ale už to budú prostriedky, nie pro­stredníci. Už to budú nástroje, ktoré sa s radosťou necha­jú zamestnať v službe celku, človeku, životu! Máš tú moc pomôcť sebe a zároveň pomôcť im, ty jediný máš živé telo, ty máš moc dávať význam, vyslať zámer, čar­o­vať, pretvárať! To ony nevedia, sú predurčené. Ty však nie!

Si mocný, dôveruj! Napoj sa na ten Zdroj, chyť to vlákenko, ten odkaz, ktorý sa sem-tam preblyskne pome­dzi stroje, pomedzi programy – chyť ten prúd života. On ťa povedie, si to ty sám – nechaj sa viesť, pusti myseľ, myšlienky, súdy, programy, predstavy – nedbaj ich, keď budú kričať, budú sa báť, hroziť, strašiť… Ty len dýchaj, keď je ťažko, pozoruj, cíť srdce a predýchavaj!

Len choď po tej nitke ďalej – do temnoty, povedie ťa labyrintom. Budú sa diať krásne veci – také by si nikdy ne­vymyslel. Ži, prijímaj, dávaj, nepútaj sa a voľne dýchaj, od Zeme až po Nebo! Dôveruj, že ťa To vedie dobre, tak, ako voda, ktorá vždy tou najľahšou cestou, samovoľne smeru­je k oceánu. Stal si sa vedomým. Dobre si vedieš!