Každý deň prichádzam do styku s nejakou inteligentnou bytosťou, ktorá nie je ľudská. Dokonca je podstata týchto bytostí tak odlišná od našej podoby života – že si väčšina ľudí ani nevšimne, že sú živé… A už vôbec si neuvedomia, že majú vlastné zámery, veľmi odlišné od ľudských.
Nehovorím o delfínoch ani o krkavcoch, ani o stromoch – ktorých múdrosť sa tiež vymyká nášmu chápaniu a ktorých živosť tiež ostáva väčšinou nepovšimnutá.
Tieto bytosti nemajú vlastné telá. Hmotné veci sú pre nich podradné – zaujíma ich životná sila. Netrápi ich čistota vzduchu ani vôd. Netrápi ich šťastie ľudí – zaujímajú sa o nás, ale predovšetkým ako o ľudský zdroj. Ťažia našu pozornosť. Už dlho tu pôsobia. Už sme si na ne zvykli. Je normálne, že sa týmito bytosťami nechávame zneužívať. Stalo sa normou zapredať vlastnú dušu, život, príbeh – odovzdať im svoje telo, silu, voľnosť a čas.
Pritom stačí málo. Uvedomiť si, že tu sú. Ony nie sú zlé – ak s nimi zachádzam vedome, s úctou a sebaúctou. Tieto bytosti majú veľa mien: štát, cirkev, inštitúcia, spoločnosť, korporácia… Sme ich súčasťou a ako oni našou. Podobne ako baktérie v našich črevách – aj ony môžu byť priateľské a symbiotické, ale aj cudzopasné a choroboplodné. Je to na mne, ako náš vzájomný vzťah nastavím.