Človek ako tovar a trest ako nástroj

4541212207220a9abb57zjpg

Keď si myslíš, že si môžeš kúpiť všetko, na čo máš pe­niaze… Keď si myslíš, že všetko má svoju cenu. Že čas sú peniaze. Keď pracuješ za plat a za uznanie, že niekým si… Nie si človek. Si tovar.

Keď miluješ veci, keď máš citové vzťahy s vecami, s⁠ neživými predmetmi, s tovarom – sám sa stávaš tova­rom. Strácaš naplnenie života, neživé veci sú prázdne, sú hladné. Neživé veci môžu byť hmotné aj nehmotné, môže to byť ne­hnuteľnosť či auto alebo softvér, právnická oso­ba či myš­lienka – neživé sú vtedy, keď boli zostrojené neživým člove­kom.

Neživý-nemŕtvy

Neživý človek je taký, ktorý stratil spojenie s prúdom života, taký, ktorý sa bráni životu a jeho sile, ktorý sa bráni zmene, smrti – ktorý sa bráni tomu, čo ho pre­sahuje a⁠ čomu nerozu­mie. Neživý človek je upír. Pretože, nemajúc spojenie na prúd života, na zdroj, je odkázaný na kradnu­tie sily z⁠ okolia. Koná násilie a stráca pri tom vedomie. Už si neuve­domuje iné by­tosti, živé bytosti – vníma ich len ako tovar.

Takýto človek vníma len časť a je bezohľadný k cel­ku, ku kruhu bytostí. Je ako slepý, neuvedomuje si druhých. Necí­ti ich, nemá k ním úctu. Nemá úctu k celku ani k⁠ Bohu – je úbohý a bezbožný. Boh je predstava celku. Zem je celok. Cel­ku nemožno porozumieť, pretože rozum je len maličká časť celku. Celku sa možno len oddať, prijať to, že som súčasťou.

Čo s takým človekom?

Čo s takou osobou, ktorá ruší všetko naokolo, ktorá na seba púta pozornosť? Ona a jej výtvory pútajú pozornosť, rušia, škodia – pretože pozornosť je sila, po ktorej sú hladné. Čo s⁠ takým človekom, ktorý reve, vrčí autom, pre­žiera sa mäsom a spôsobuje tak utrpenie jemu podobným živým bytostiam? Vlastne len kričí po láske, po sile, po moci, po možnosti. Nemá ju, je nemoc­ný. Nemá zmysel ho trestať, on trestá sám seba dostatoč­ne.

Takýto človek je hladovým duchom, ktorý odmieta trá­viť. Uviazol. Hlce, ale nič neprijíma. Bráni sa skutoč­nosti, ne­prijíma seba, neprijíma iné bytosti. O to viac sa snaží žrať, brať, naplniť sa. Ničí svoje okolie, ničí Zem. Že­rie Zem, trávi svoju matku a zároveň ju neprijíma. Štíti sa jej, verí, že je podradná, špinavá. Snaží sa ju pretvoriť, nech je ako on.

Pád z veže do temnice

Čo s takým človekom? Nakŕmme ho! Dajme mu silu. Daj­me mu živiny, dajme mu lásku, dajme mu vzťah! Ale najprv ho treba rozbiť, rozbiť tú jeho škrupinu, ktorá mu bráni prijí­mať. Treba rozbiť ten štít, ktorým sa štíti. Treba pokoriť jeho na­myslenosť: pokoriť tie predstavy, ktorými sa obrnil. Nesmieš ho však zlomiť ty, lebo ostane zlome­ný. Pokoriť sa musí on sám! Pretože on sám je ten, ktorý jediný sám seba dokáže uzdraviť. My mu smieme len vytvoriť podmienky, vziať ho preč od ruchov a rozptýlení, pomôcť mu uvidieť sa­mého seba. Nie je to jednoduché. Upír sa nevidí v zrkadle.

V dávnej minulosti sa to robilo uzemnením. Uzem­nenie človeka vrátilo do tela, do prítomnosti. Späť zo vzduš­ných zámkov vlastných predstáv o sebe a svete – pád späť na zem, k pravde toho, čo je. Pád býva bolestivý. Správna miera bolesti pomáha precitnúť. Pravda je smrť toho, čo si si myslel, v čo si veril. Uvoľni sa, umožni to, dôveruj, že Zem ťa znova po­skladá.

Uzemnenie je uzretie pravdy

Pád z vrcholu veže do podzemia, do temnice, do vnútra zeme, do vnútra seba, do samoty… Zem je prázdny pries­tor, priestor pre vzťahy. Prvotný vzťah je vzťah sám so sebou. Uzemne­nie je nadviazanie tohoto vzťahu, vzťa­hu lásky k⁠ sebe samé­mu. Zem nie je hmota, tiaž nie je hmo­ta, tiaž je príťažlivosť, je to vzťah. Váha je vzťah s⁠ Matkou Zemou. Hmota sú len pred­stavy, ktoré si premietame. Zem je iná. Úplne iná. Tma, pôst, chlad, samota a⁠ bez­pečie ti pomôžu očistiť sa a uvidieť zem. Si v⁠ nej a⁠ ona v⁠ tebe! Zem je skutočná, na rozdiel od tých myš­lienok, ktoré ti lietajú hlavou, tých, s ktorými si sa stotožnil, tých, ktoré ti zatienili zrak.

Telo je bránou, uvedomenie si vlastného tela. Pri tom môže veľmi pomôcť bolesť – ale s mierou! Priveľa utrpe­nia spôsobí to, že vedomie unikne. Správna miera bolesti po­môže uvedomiť sa. Upír však mieru nepozná, nevie čo je primálo a čo priveľa, nevie, keby prestať. Nevidí – sám si nepomôže. V akejkoľvek dobrej viere, sám sa snažiac pomôcť druhým či sebe, upír si len ešte viac ublíži. Nevidí mieru, nevidí pravdu, len si na­mýšľa. Musí požiadať o pomoc. Toto je ten okamih vlastnej pokory.

Keď trest lieči

Telesné tresty sú nástrojmi uzdravenia, ale len pod vedením človeka, ktorý je uzemnený. Práve tu je kameň úrazu: Vrana k⁠ vrane sadá, upír upíra si hľadá a od neho pomoc žiada. Aj tem­nica, aj bičovanie boli zneužité upírmi, tými na­myslený­mi pánmi bez života, tými, ktorí z⁠ veží kázali vieru. Vedo­mý človek však nie je upírom. On nemá potrebu si ťa získať. Musíš to byť ty, kto spraví ten krok, kto sa otvorí, kto sa spý­ta! Ako však ho nájsť? Kde nájsť ta­kého človeka, ktorý vidí pravdu, ktorý vidí teba a⁠ vie presne odhadnúť, kde je tá miera?

Vedomý človek je pre upíra nepo­chopiteľným. Možno je preňho bláznom a pomätencom, možno záhadou, či spodinou. Ten kameň úrazu: Dokázať požiadať o⁠ po­moc nie­koho, koho nechápeš, koho si odsú­dil ako podradného, komu si možno vôbec nepriznal vedomie a už vôbec nie múdrosť… Je to krok cez vlastný obzor, krok do neznáma, do temnoty. Ten krok je smrťou toho, čo si myslíš.

Daruj dôveru, oddaj sa vedeniu

Všetko je o ľuďoch. Veci ani spôsoby nie sú dobré ani zlé. Ani nožík nie je dobrý či zlý, jednoducho je to nástroj. Roz­diel robí človek, jeho vedomie a uzemnenie. Keď vidíš, mô­žeš ná­stroj použiť správne. Ak nie, tak ublížiš, sebe aj druhému. Ako však vieš, že vidíš? Ako vieš, že si to len ne­namýšľaš? Upír ne­vie. Môže skúmať spätnú väzbu Zeme. Je však aj skratka: vzdať sa, oddať sa, darovať dôveru. Pokora. Vždy si bol a⁠ vždy budeš služobníkom.

Môžeš si však zvoliť čoho budeš služobníkom. Môžeš si zvoliť, čomu dáš svoju pozornosť. Tovaru? Tej čiastoč­ke, ktorú by si chcel vlastniť? Dieťaťu? Majetku? Sebe? Nejakej hladnej, úbohej, stratenej časti? Alebo radšej celku, životu, prav­de, nekonečnu? Tomu konečnému celku, z ktorého všet­ko za­čína? Pokojne si ich zosobni. Celok je vzťah dvoch bytos­tí: Zeme a Boha. Vysoký otec a Široká mať. Ako postavy vy­stupujú v⁠ tvo­jom svete, sú tu, keď ich rozpoz­náš.

Vitaj doma

Prijmi ranu a dýchaj! Prijmi trest dobrovoľne, od bytosti, ktorej dôveruješ! Prijmi ho s radosťou. Je to liek, ktorý tak veľmi potrebuješ. Dýchaj plne a zhlboka – lebo keď stŕp­neš, uviazneš v utrpení. Vedz, že tep srdca, dych bytosti a⁠ ten več­ne prebiehajúci prítomný okamih, ony sú brá­nou. Dych je spojením ducha a duše. Bytosť sa stáva celou. Zem sa stretá s Bohom, vo vzťahu, v strede, v srdci. Uvoľ­ni sa, oddaj sa v dô­vere, že sa deje dobre. Otvor sa tomu, čo prichodí. Prijímaj –

Práve si dostal do rúk kľúč. Pozrieť smrti do očí. Dobrovoľne. Vždy si bol na Zemi. Len si načas zabudol. Len chvíľu si si mylne myslel, len chvíľu si bol namyslený. Len chvíľu si konal proti pravde, ničiac ju, ničiac zem a⁠ ni­čiac seba. Prejdúc bránou smrti, bránou očisty a⁠ zno­vuzrodenia, už sa vraciaš. Už nie si vinný ani povinný. Už si tu. Si milo­vaný, si celkom. Si doma. Si čistý. Si odda­ný. Nové kolo tvo­renia sa môžeš začať.

V oddaní kruhu života

Už nie si závislý na predstavách ani povinnostiach. Svoje predstavy môžeš púšťať a prijímať podľa ľubovôle. Môžeš ich používať ako nástroje tvorby svojej budúcnosti. Si voľ­ný! Nie si poddaný myšlienkam, vieram, nariadeniam. Od­dal si sa pravde, oddal si sa Zemi. Si jej súčasťou a vždy si bol. Ty si pravda a teraz si sám sebou.

Súc oddaný Zemi, súc v láske, môžeš sa ďalej vedo­me načas oddať nejakej predstave, nejakej viere, myšlien­ke či človeku, vodcovi, ktorý ich nesie a žije. Pozoruj to. Čo si praješ? Môže to bolieť, ale ty vieš, čo robíš, prijímaš a⁠ cítiš dô­sledky tvojich činov. Bez Zeme si bol len namys­leným pánom vlastného väzenia.

Kruh života: zem, voda vietor, oheň… Zem je základ, pravda, priestor. Voda je láska, prú­denie, uvoľnenie. Vie­tor sú myšlienky, predstavy, viery. Oheň je konanie, ktoré v prúde života mení predstavy na pravdu. Končíš a⁠ za­čínaš smrťou. V oddaní Zemi a pravde, v⁠ odda­ní láske a⁠ celku sa stávaš celis­tvým človekom, žiješ celým kolom. Stávaš sa zodpovedným tvorcom.