Cesta z mesta

kon3

Pekná je to predstava, pekný sen, žiť na tej zemi. Žiť v⁠ prí­rode, v pokoji aj nadšení, domček na kraji dediny, priatelia, rodina. Pekný je to sen, žiť mimo ruchov civili­zácie, žiť nie na úkor Zeme a prírody, ale v súznení, v⁠ lás­ke so stvorením, v láske so samým sebou, s blížnymi.

Ako to vymyslieť?

Domček v prírode, znie to pekne. Ale čo deti? Ako sa uži­víme? Zvládnem to, toľko práce okolo, opravovať dom, ro­biť v záhrade? Či zarobím dosť peňazí, ak niekto ocho­rie? Ako zarobím dosť, aby deti mohli študovať, ak budú chcieť? Veď im nechcem mojím snom obmedziť mož­nosti! A čo starí rodičia, ako ich doopa­trujem? Z⁠ pa­ne­láku ku mne na dedinu nepôjdu, do ústavu ich dať nechcem, dochádzať za nimi do mesta môcť nebu­dem…

Ako to všetko vymyslieť? Kde nájsť odvahu vykonať to, čo si premyslím a zaumienim? Odhodlanie? Musím! Musím sa odhodlať k tej zme­ne, inak môj život nemá zmysel. Nechcem byť len otrokom v područí umelej matice, civi­lizácie, nechcem plniť sny a kapsy iných… Túžim po slobode, túžim sa vy­sekať! Bojím sa, neviem si tú zmenu predstaviť… Čo všetko musím obetovať? Čoho všet­kého sa musím vzdať? Od čoho sa ešte oprostiť?

Musíš len zomrieť!

Predovšetkým od tých utkvelých predstáv, od tých ne­pruž­ných programov, ktoré ťa posadli a už dávno ti neslúžia. Pustiť musíš to všetko, čo si myslíš, že musíš. Nemusíš nič, len zomrieť! A⁠ práve smrť je tou bránou. Keď pustíš všetko, ono to ne­prestane jestvovať, a keby aj neprestalo… Keď to pustíš, prestane ťa to ovládať, pre­sta­ne ťa to pútať… A ty sa mô­žeš uvoľniť, pozrieť naokolo, môžeš sa pohnúť, zmeniť!

Neboj sa. Nemusíš nič vymýšľať, nemusíš sa obávať. Nemáš žiadne povinnosti, voči nikomu. Už nie. Nemusíš premýšľať ako zabezpečiť deti, ako sa postarať o rodičov, ako platiť účty, poistenie, ako zarobiť, ako kúpiť dom, ako sa to všetko nové naučiť. Nemusíš vymýšľať, ako v⁠ tom byť šťastný, ako to spraviť, aby sa vysnívaná príroda ne­stala zlým snom.

Nenamýšľaj si

Ničomu nerozumieš. V skutočnosti len netušíš, čo všetko tvoj sen znamená. Dôležitý je ten pocit, ktorý zo sna cítiš, to je pocit toho, byť súčasťou. Byť zajedno, v láske so svetom, so Zemou, s Bohom… Je to pocit byť za jedno s⁠ tým celkom, ktorého si ako malá bunka súčasťou, byť za jedno s obrazom krásy tohto celku. Ty sám potom spolu­tvoríš, prúd života ťa nesie vstriec Božstvu.

Celok nebojuje voči svojej časti, celok prijíma, usmer­ňuje, nachádza miesto každej svojej čiastočke. Zem je milostivá a obraz Boha, obraz celistvého dobrého lá­sky­pl­ného celku ťa víta! Tu si súčasťou, tu máš svoje miesto, tu môžeš naplniť svoj sen.

Myseľ je len malá časť

Má to celé jeden háčik. Jediné, čo musíš, je zomrieť. Nič iné nie je tvojou povinnosťou! Musí zomrieť to všetko to, čo si myslíš, všetko, čo si predstavuješ, čo si namýšľaš, že vieš, to, v čo veríš a s čím sa stotožňuješ – skrátka, to všetko, čím sa obmedzuješ. Len, potom sa tvoje vedomie môže uvoľniť a⁠ roz­ší­riť. Ty sám si to­tiž iba malá časť, iba malinká bunka tohoto obrovské­ho cel­ku, bytosti vzťahov množstva by­tos­tí, tej veľkej živej Zeme. Malinká bunka nikdy nevymyslí, ako správne a ladne zapad­núť do celku.

Život je zmena a všetko sa mení pod rukami. Keď sa oddáš zmene, každý deň je nový. Čo platilo včera, dnes je nový deň! S každou bytosťou som v inej spoločnosti, v⁠ inej polohe sme navzájom, zakaždým v inom vzťahu, na každom mieste som v novom svete! Toto moja malá myseľ, malá časť mňa samého, nikdy nedokáže poňať, vyriešiť. Veď môj rozum nedokáže ani mňa samého správne a zdravo spravovať, nie to sa ešte vyznať v širších cel­koch, v tých, ktorých som súčasťou…

Jeden obraz

Nemusíš vymýšľať. Nemusíš nič pripravovať, nič si pre­mietať, prestavovať. Si dobre tu, kde si. Čítaš tieto riadky. Tu a teraz máš moc zmeniť sa, vykročiť na cestu k⁠ tvojmu snu. Nadýchni sa! Vydýchni! Predstavy predurčujú bu­dúc­nosť. Obrazy tvoria to, čo príde. Prijmi ten jeden obraz, ten jeden obraz celku – a oddaj sa mu!

Predstav si veľkú matku Zem a vedz, že ona je Boh, pre­tože Boh je predstava celku a ona je celok. Predstav si ju celú, živú, ra­dostnú, ako nadšene dýcha, ako sa hrá, ako tancuje… Milá s⁠ milým, ako tancuje minulosť s⁠ bu­dúc­nosťou, ako tancuje duša a duchom, pravda so snom! Predstav si milujúci sa pár, ktorý tvorí celok, hýbe sa a⁠ prúdi… Pred­stav si svet. Od­daj sa tej predstave.

Daruj sa celý, sebe samému

Teraz ostaň ticho sedieť. Počúvaj. Čo počuješ? Čo cítiš? Tvoje srdce tepe. Bu­dúcnosť ťa volá, tá, ktorú si si vysní­val, tá, ktorej si sa plne oddal. Plne si sa oddal, to bola tá smrť! Celý si sa dal! Aby si sa celý mohol dať, musel si uvoľniť všetky svoje časti. Nut­ným predpokladom bolo, aby si odpustil všet­kým a všetké­mu, čo ťa pútalo. Aby si zanechal všetky po­vinnosti, predstavy, obrazy a strachy… Aby si pustil všet­ko to, čo si si bol myslel, že musíš spra­viť. Vtedy, keď sa priestor vyčistí… Vte­dy, keď sa sce­líš, vrátiš celý sebe sa­mému, do prítomnos­ti, až teraz sa môžeš plne odo­vzdať! Odovzdať sa obrazu celku.

Odovzdať sa Zemi, Bohu, tomu zamilovanému páru, odo­vzdať sa svetu, ktorého stredom si ty sám. Odovzdať sa srd­cu, ktoré v strede sveta tepe – tomu, ktoré stredy všetkých svetov v jediný posvätný Svet prepája. Počuješ? Cítiš? Čo ťa napadá, kam ťa to tiahne? Cítiš ten hlások tvo­jho živého stredu, to volanie, tie vnuknutia? Nasleduj ich. Už vieš, vieš, že to bude dobre, videnie sa ti otvára, vedenie, vedie ťa to! Sama Zem ťa vedie, milostivá veľká matka sa o teba stará, vedie ťa cestou k spoločnému snu.

V oddaní vo vedení

Vedie ťa to k naplneniu, prijímaš lásku, uvoľňuješ svoje vzťahy, aby živá sila znova mohla prúdiť… Aby sa zas roz­hýbali tie predtým meravé vzťahy so svetom, s rodinou, s⁠ bytosťami prírody. Prichádzajú dary a ty si nekonečne vďačný. Možno uzrieš, že máš ešte svoje poslanie aj tu v⁠ meste, že na začiatok stačí zmeniť prístup, prenastaviť svoje vzťahy. Neskôr, ak si ho praješ, aj ten domček pod lesom príde, prídu ti vedomosti a ty zrazu uvidíš… Uvi­díš, ako sa o záhradku starať, vedie ťa to, všetko sa ti ukazuje – ako robiť veci správne, v⁠ zladení aj perne.

Vidíš, kedy za­ťať, kedy povoliť. Stávaš sa vedo­mým, stávaš sa dospelým. Naučil si sa dôverovať, dôverovať celku. Našiel si sa v⁠ strede svojho sveta, sveta, ktorý je svetlý, v dobe, ktorá je dobrá, vo vlasti, ktorá ti je vlastná. Aj keď niečo zabolí, je to dobré, je to správa, je to vnem. Dôveruješ, že vždy sa nájde cesta, aj keď myseľ si nie je istá. Možno ťa to povedie cez nemysliteľné, ty len dô­veruj a konaj tak, ako ti prichodí. Konaj najlepšie ako vieš! Svedomito, bdelo, vedome, v oddaní.

Dôvera v dych, v tep srdca

Udeje sa to, čo treba, to, čo je najlepšie, aby sa sieť vzťa­hov dala do poriadku. Udeje sa to najlepšie, pre tvoje deti aj pre tvojich rodičov. Navonok a načas to môže vy­zerať akokoľvek – ty vieš, že sa deje dobre. Ty vieš, že sme na ceste k⁠ zdraviu, že na tej ceste je zmena, že zmena je smrť. Vieš že smrť môže byť liečivá, že bolesť môže byť očistná, vtedy keď dýchaš… Dýchaj, predýchavaj, cíť svoje srdce, tú bránu k⁠ citu, k úcte, k vzťahu, k celku – a zmena ťa oslobodí! Dôve­ruj.

Napĺňaš sa zážitkami, presahuješ vlastné obzory. Stá­vaš sa jedným a čiastkou, čiastkou a jedným. Prepájaš minulosť s budúcnosťou – zrazu badáš, že žiješ svoj sen. Dýchaš a Zem s tebou dýcha, spievaš a svet s tebou spieva – stal si sa jednou bytosťou. Jedno rozhodnutie stačilo: Pustiť všetko a oddať sa tomu, čoho si vždy bol súčasťou!

Až teraz si dospelým, opustil si svoju matku a aj tú ume­lú maticu, ktorej si bol otrokom – teraz si die­ťaťom Veľkej Matky, na­pĺňaš sa jej láskou, smeruješ k⁠ obrazu Boha. Tvoríš a život ťa baví, stávaš sa spolutvorcom.