Česť, cit, úcta a čistota

Česť, cit, úcta a čistota

S tým­to náme­tom vyšiel dávne­jšie na Rod­nej ces­te článok od Žiarisla­va. Ako náv­nadu pripá­jam úryvky:

Slo­vo česť súvisí so slovom „čítať“ v zmysle naz­er­ať, rozozná­vať, avšak časom ho pred­kovia odlíšili do výz­na­mu „považo­vať, vzdá­vať úctu“. A teda na to, aby bol človek schop­ný cti, potre­bu­je nie­len schop­nosť rozlišo­vať, ale aj schop­nosť vzdá­vať úctu (vzdá­vať česť). Vzdá­vať úctu iným, ku ktorým sa sprá­va čestne. Môžeme teda vyhod­notiť, že ten, kto nero­zlišu­je tieto duchovné pojmy a má ťažkosti s naz­er­aním a úctou k iným, vlastne nemôže vedieť, čo je to česť. Ak začne vní­mať iných, rozlišo­vať ich duchovné odtienky a mať k tým úctu, vtedy sa môže zjav­iť schop­nosť čest­ného kona­nia. Keď pochopíme výz­nam slo­va „česť“, môžeme pochopiť výz­namy slov s tým súvisiaci­mi, ako je čest­nosť, počest­nosť, ctnosť, ctiť si, poc­tiť, poc­ta, poc­tivosť, ale i úcta a úctivosť.
Ajhľa, slo­van­ská úcta k hosťom je čosi, o čom sa môžeme dočí­tať v dávnych spisoch iných národov, ger­mán­skych, či Byzan­tín­cov. Vieme, že aj keď pred­kovia si ctili svo­ju vlasť, zem, národ, rod… a nerozpredá­vali tieto hod­no­ty, ako sa to deje dnes, mali úctu k hosťom a to už v pred­kresťan­skom období . Zau­jí­mavé je, že tieto hod­no­ty – česť a úcta – majú veľkú hod­no­tu už v pred­kresťanskej kultúre Sloven­ov a to i v samot­nom nositeli národ­ného ducha – v jazyku, z ktorého a ktoré­mu sa môžeme aj dnes len úcti­vo učiť. Čo nám o tom­to povie náš koreňový duchovný jazyk, nositeľ nášho ducha?

Odkaz na celý článok: Čo je to česť?

Zanechaj odkaz

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *