Pavol Dobšinský: Vajanô

Úry­vok zo zbierky Pros­tonárod­nie obyča­je, povery a hry sloven­ské. Pavol Dobšin­ský píše:

Pre pros­tonárod­nie zvyky a zábavy slávnos­t­ný je pred­večer sv. Jana Krstiteľa (teda večer dňa 23. júna). V Sirku, v gemer­skej stoli­ci, za môjho cblapčen­st­va chodi­ly dievky dvo­ma týždňa­ma pred Janom každý večer na stranu nad ded­inu oznamovať Jana spevom slávnos­t­ným: „Bude Jana bude!“ V⁠ pred­večer dňa ešte viac spievaly: len ško­da, že to pomin­u­lo sa prv, než dospel som k možnos­ti sos­biera­nia jejich spevov. Mládež ale i stárež klád­la vysoko­plame­uné vatry za dedi­nou, ktoré čo bystre­jší chlapí­ci preskako­vali. V meste Brez­ne, v čas môjho tam pre­bý­va­nia (1853—1855), od štýr strán sve­ta: od východu nad Dolink­ou čiže na Kiep­ke a Klepuši, od západu na vršku Visel­nice rečenom, od juhu nad Opl­zlým, od severu na Dúbravke ozý­vali sa spevy a veselé pokryky, blčali plamene fakiel a bre­zových metiel, ktoré šuha­j­ci i⁠ diev­ky v rukách pozd­vižené otáčali a s nimi sem i tam behali. A tak viac menej osvetlený býva každý vidiek na šírom Sloven­sku; kremä ter­az bývam v okolí, kde ohne nepáľa, ale deň Jana celý bez práce sve­tia. Tam ale páľa „Vajanô“, sve­tia „So­botky“ (Svo­bod­ky).

Spevy sva­to­jan­ské nemáme dosta­točne sos­bier­ané a uve­rejnené. Pre slušné doplne­nie zábav a pros­tonárodních slávnos­tí mládeže dlužno mi pred­sa podať vý­znamnejšie z⁠ Kol­lárových Zpievaniek:

a) Jano, Jano, Vajano
priletela hol­u­bič­ka včas ráno,
priletela druhá
z čer­veného krúha,
priletela tre­tia
zo záhrady z kvieťa —
Jano, Jano, Vájano,

b) Jano, milý Jano,
zobúdzaj včas ráno.
včas ráno raníčko,
keď vyn­de slniečko !

c) Ej Jane náš, Jane,
kde ťa páliť máme?
Na Bobrovskej strane
tam ťa páliť máme.
Koho oženíme?
Jura Šte­fanovie,
Koho že mu dáme?
Maru Kali­novie.

d) Keby ja vedela,
kedy bude Jána,
ver by som naklád­la
na tri strany ohňa.
Jedon bych naklád­la
od slnca východu,
druhý bych naklád­la
od slnca západu;
tretí bych naklád­la
moje­mu milé­mu,
moje­mu milé­mu
šuha­jku švárne­mu.

(Sbor dievčat i šuha­jov spolu:)
e) Kladzeme my Sbotečku
s roz­mar­i­jou izopočku :
Kto na našu Sobotku nepri­jdze,
do roka ho hla­va bolec budze,
Naša Soboteč­ka jasna,
pri nej čeľadôč­ka krás­na:
a Hen­cov­s­ka taka tmavá,
a pri nej čeľadz plu­ga­va.

(Dievčatá spieva­jú:)
Čer­ve­ny pohár horí
čer­vený­mi jaho­da­mi:
a ktože ho hasic budze,
kedz tam parobkov neb­udze?
Šumne dzevočky ho haša.
u vie­neck­och vodu noša;
keľo v tym vienočku vody,
teľo v dzevočce cno­ty,

(Šuha­j­ci spieva­jú:)
Čer­ve­ny pohár horí
čer­vený­mi jaho­da­mi :
a ktože ho hasič budze,
kedz tam dzevoček neb­udze?
Šum­ni parob­ci ho haša,
u pierečkoch vodu noša;
keľo v tym pieročku vody,
teľo v parobkoch svo­body.

(Zase sbor dievčat i šuha­jov: )
Na roz­toce na potoce
dva hol­ubky vodu piju,
tak se oni dohvara­ju,
koho oni slučic majú ?
Jest u suse­da šum­ný parobek
i u suse­da šum­ná dzev­ka;
tre­ba by to ved­no slučic,
budze to se verne ľubic.
verne, verne, pota­jemne,
o rok, o dva nedareme.

f) Tvár moja, tvár moja
kvit­ni mi ružičk­ou,
budem ťa umý­vať
tou žit­nou rosičkou :
tou žit­nou rosičk­ou :
sbier­a­nou za rána.
kým slnce nevyn­de
na svatého Jána.

g) Žela som trávičku
na Jana mal­ičkú,
poreza­la som sa
na moju ručičku :
poreza­la som sa
na mal­ičký pršťok.
chcela som odrezať
na pumpave vršťok.

h) O Jana Jana Vajana: Na prostred Zvole­na
jest lip­ka zelená.
O Jana Jana Vajana: Daj dobrý čas počať.
a lep­ší dokon­ať.
O Jana Jana Vajana: O Jano Janečko
zobuď ma ranečko,
O Jana Jana Vajana: Ráno pred zora­mi,
tro­ma hod­i­na­mi,
O Jana Jana Vajana: Kravy podo­ji­ti,
na pašu vyh­nati,
O Jana Jana Vajana: Na pašu zelenú,
na rosu stu­denú.
O Jana Jana Vajana: Svatho Jana páľa,
plná deck­ov jama.
O Jana Jana Vajana: Aký je ten mesi­ac
pekne ohradený,
O Jana Jana Vajana: Pekný­ma vdova­mi,
kra­jší­ma pan­na­mi.

Kto by ste si radi prečí­tali viac: hry a tance zo spomí­nanej kni­hy som spra­co­v­al do podo­by zoši­tu (pdf): Dobšin­ský — Pros­tonárod­nie hry — zošit