Keď ľudia nahradili pravdu predstavami

Keď ľudia nahradili pravdu predstavami

Ľudia zly­há­va­jú. Správu našej spoločnos­ti sme teda po­stavili na zákonoch, pred­pisoch, nar­i­ade­ni­ach, pos­tupoch a povin­nostiach – a na právnick­ých osobách, ktoré ľudí vedú k správne­mu kona­niu.

Sú tu štá­ty a jeho ústavy ako školy, úrady či súdy. Tieto nás vedú k dodrži­a­va­niu písaných dohôd. Popri tom sú tu spoločnos­ti, dnes už zväčša nad­národ­né, ktoré nás vedú pro­stredníctvom obra­zov a vzorov: cez rekla­mu, médiá, fil­my. Vedú nás zväčša k nákupu a závis­losti. Ešte sú tu cirkvi, tie sú zod­poved­né za súčas­ný stav, keď veríme pís­mu, ob­razu a pá­novi viac ako vlast­né­mu úsud­ku a vne­mu. Ich vplyv na nové dian­ie je však dnes mizivý, pozornosť ľudí už nie je sústre­dená na kos­tol a muče­nie, ale na štúdi­um, pe­niaze a mul­ti­mediál­nu zábavu.

Predstavy predstavujú budúcnosť

Vlastne sme vytvo­rili umelý priestor v oblasti nášho spoločné­ho ducha. Je to priestor myšlienok a pred­stáv o tom, ako by spoločnosť mala správne pra­co­v­ať a vyví­jať sa. Tieto myšlien­ky sú pre­miet­nuté na papi­er a do počí­tačov. Tieto myšlienky ožili v podobe právnick­ých osôb, v podobe spoločnos­tí – matíc, ktoré chrá­nia dohod­nutý pori­adok a tých ľudí, ktorí sa pori­ad­ku prispô­so­bili.

Ľudia však stále zly­há­va­jú. Akokoľvek prepra­co­v­aná sú­stava myšlienok – stále sa nájde nejaká medz­era, ktorou sa náš umelý zákon dá obísť a ktorú niek­to zneuží­va. Popri tom tu máme celý veľký priestor, ktorý zákon nijak neupra­vuje. V tom­to priestore sa vedie infor­mačná voj­na, voj­na o našu po­zornosť. Je to priestor mul­ti­médií. Naše podvedo­mie totiž nero­zlišu­je, čo je len záber z fil­mu a čo sa ti deje sku­točne. Dar­mo si mys­líme, že prúdy obra­zov, ryt­my v rá­diu či pís­menká na obra­zovke nás neov­plyvňu­jú. Práve ob­raz, pís­mo a pieseň sú to, čo ľudí vedie, to, čo ľudia nasledu­jú. Mul­ti­médiá urču­jú našu spoločnú budúc­nosť. Multimé­diá spravu­jú našu spoločnosť. Stále si to však ty, kto dáva obra­zom výz­nam. Ak im výz­nam nedáš ty, dá ti ho niek­to iný.

Čo je to pravda?

Sprá­va našej spoločnos­ti je v kŕčoch. Ľudia krad­nú, sú nezod­povední. Pre­sadzu­jú si vlast­nú prav­du, tú, ktorá im vyhovu­je. Riešením mala byť cirkev, mal ním byť zákon, malo ním byť škol­st­vo. Dnes sme už od riešení upustili a decku dáme do rúk tablet… Stále však tlačíme na ľudí, aby naše spoločné „prav­dy“, naše „objek­tívne“ pred­stavy, brali vážne­jšie. Už od rané­ho det­st­va. Nevieš? Tu na, pozri do kni­hy! Spý­taj sa Googlu. Prav­da je to, čo sa dočí­taš, to, za čím sto­jí nejaká znač­ka, spoločnosť, autori­ta, tech­noló­gia. Prav­da je to, na čom sme sa ako spoločnosť dohodli, to, čomu sme boli nútení uver­iť.

Ľudia sa dostali do neve­domého omy­lu. Mys­lia si, že sú­stava spoločnosťou dohod­nutých pred­stáv je prav­da. Ne­môžu byť ďalej od pravdy!

Prav­da to totiž od pod­staty niečo iné. Prav­da je pres­ný opak myšlienky či pred­stavy. Prav­da je to, čo je práve. Prav­da je prí­tom­ný okamih, v ktorom je obsi­ah­nuté všetko to, čo bolo. Prav­da je tá zem, z ktorej strom živ­ota čer­pá živiny, z ktorej rastie a ktorej daru­je to, čo už nepotre­bu­je, svo­je suché listy. Prav­da je prí­tom­nosť, je to prostredie živ­ota, prav­da je strom sám, ako žije a dýcha. Prav­da je človek sám s celou svo­jou min­u­losťou, ktorá ho prepá­ja so všetký­mi os­tatnými by­tosťami Zeme.

Obrazy možných budúcností

Myšlienky a pred­stavy sú nebo. To je to nebo, do ktorého, ku ktoré­mu strom a človek rastú. Sú to možné budúc­nos­ti. Pred­stavy sú možné stavy, ktoré sto­ja pred nami. Tým­to spô­sobom dokážeme tvoriť, dokážeme ovplyvňo­vať svo­je ces­ty do bu­dúcnosti. Pred­sta­va sa stá­va prav­dou až vtedy, keď v ňu uveríš a keď sa jej odd­áš. Potom sa v priebe­hu času ohnú okol­nos­ti, ohne sa náho­da, ohne sa tvo­ja pozornosť tak, aby ťa vied­la ces­tou živ­ota smerom k pred­stavenej bu­dúcnosti.

Mul­ti­médiá sú práve len súbo­ry pred­stáv, sú to pre­mietané obrazy, zvuky, slová, pís­ma, piesne, vzo­ry správa­nia… Keď si mýliš pred­stavu s prav­dou, tak zamieňaš svo­ju zem pod noha­mi, svo­ju sku­točnosť a prav­di­vosť, keď ju za­mieňaš za vzdušný zámok… Potom na ňom sto­jíš, na ňom si duchovne závis­lý.

Vždy si na niečom závis­lý. Vždy niečo­mu slúžiš. Ale čomu? Je zdravé byť závis­lým na pravde, na zemi – toto je jed­iná zdravá závis­losť, ktorá sa pos­tup­ne mení v lásku. Ale čo, ak si si prav­du zame­nil za to, čo si ľudia mys­lia, za to, čo hov­o­ria, čo ukazu­jú?

Správa zeme

Nie je vôbec vhod­né snažiť sa spravo­vať prí­tom­nosť podľa pred­stáv možnej budúc­nos­ti. Súc v pred­stavách totiž nie si prí­tom­ný, nie si v pravde, nie si práve ter­az, práve tu. Ne­vidíš prí­tom­nosť, nev­idíš seba, ani druhých, ani zem – len si pred­stavuješ, namýšľaš, pre­mietaš. To je dôvod, prečo si na­vzájom ako ľudia tak čas­to ubližu­jeme, telesne či cito­vo, tak čas­to sme bezo­hľad­ní k druhým, tak čas­to ničíme seba, škodíme sebe a okoliu, vedome či neve­dome ničíme svo­je živ­ot­né prostredie, svo­ju Zem. Rúbe­me si svoj strom živ­ota.

Riešením je očis­te­nie sa od pred­stáv, od myšlienok. Až vtedy, keď sa vlny mysle upoko­ja, skrze jej hlad­inu uzrieš ob­raz pravdy, obraz seba, obraz zeme. Je to pre­chod smrťou, pre­tože to zna­mená smrť tvo­jich myšlienok a pred­stáv, smrť toho všetkého, čo si si o sebe, o svete, o Zemi myslel. Smrť všet­kých tých obra­zov, čo ti kedy pre­mietli. Nič z toho nebo­la prav­da. Ter­az vidíš.

Prebudenie zo sna predstáv

To pre­to si bol taký špinavý, tak posad­nutí myšlienka­mi, ktoré ťa ovlá­dali. To pre­to si bol sluhom vlast­ných chcení a pred­stáv. To pre­to si bol otrokom nar­i­adení a povin­nos­tí, pí­saných, nepísaných, aj tých, ktoré si si len pred­stavo­val. Oni, tie vzdušné zámky, sa báli smr­ti. A ty si sa s nimi sto­tožňo­val. Žil si v stra­chu. Nevedel si, že ich smrť nie je tvo­jou smrťou.

Bol si v omyle. Nesto­tožňo­val si sa s prav­dou, so sa­mým sebou, ale s vlast­ný­mi a cud­zí­mi pred­stava­mi. Celý ži­vot si sú­stredil svo­ju pozornosť nie na prav­du, ale na pred­stavy. Tam ťa viedli už od det­st­va, ku počú­va­niu slov, ku knižkám a k bli­kajúcim obra­zovkám. Na čo si sa poz­er­al, na to sa podobáš. Tak ako labuť, ktorú vychová kač­ka si mys­lí, že je kačk­ou. Ne­vedomky si si myslel, že ak by tieto pred­stavy umre­li, umrel by si aj ty s nimi. To pre­to si sa nikdy od pred­stáv nečis­til, to pre­to si stále bol ich otrokom. Bál si sa smr­ti!

Smrť je bránou k samospráve

Práve som ťa z omy­lu vyviedol. Pozri sa smrtke sme­lo do očí. Vedz, že ona je zem. Ona je prav­da. Ona je tvo­jím očis­tením a oslo­bo­dením. Ona je brá­nou k dokon­alosti. Smrť je doko­nanie, je to skon a nový zači­a­tok.

Rodíš sa znovu, ako nový človek. Už vidíš prav­du. Už nepotre­bu­ješ nar­i­ade­nia, aby ťa usmerňo­vali. Už nie si otro­kom, ktorý slúži obra­zom. Si samo­správny, si celý. Si viac ako stroj, si viac ako myšlien­ka – tieto sú len tvo­ji­mi ná­strojmi, ktoré môžeš použiť – a keď nes­lúžia, vymeniť, odlo­žiť, zaho­diť… Pre­jdúc brá­nou smr­ti, stá­vaš sa celistvým, nič nemáš navyše a nič ti nechý­ba. Stá­vaš sa dospelým člove­kom. Čiň tak kaž­dou zimou, kaž­dou nocou! Uzatvo­riac kruh.

Znovuzrodenie k zodpovednosti

Vidi­ac prav­du, súc v prí­tom­nos­ti, dokážeš na ňu odpovedať. Si schop­ný odpovede, si v prúde, si zod­poved­ný. Už nie si len časť, už nie si len hejnom vtákov-myšlienok vyplašene lietajú­cich pomedzi vzdušné zámky. Už si celý strom, s korunou aj koreň­mi! Vtáčiky nech prili­eta­jú aj odli­eta­jú! Si celistvý, vidíš a vieš – si vedomý. Zod­poved­ný a vedomý. Máš moc spravo­vať seba samého, máš možnos­ti. Si moc­ný, veľkomož­ný, slo­bod­ný. Máš možnosť voľ­by, máš vôľu, si voľ­ný.

Ako zod­poved­ný dospelý človek dokážeš vidieť prav­du, bez pred­sud­kov, bez nálepiek. Vidíš, cítiš, prirodzene ctíš iné bytosti. Si prí­tom­ný – dokážeš byť plne pri tom, čo sa deje. Spoločne dokážeme byť prí­tom­ní, dokážeme spolupra­covať. Toto je nut­ným pred­pok­ladom pre schop­nú, zdravú a zodpo­vednú správu spoločnos­ti, pre správu vecí nám spoločných, pre dlhodobo udržateľnú správu Zeme.

Je to na tebe, na jedi­nom tvo­jom rozhod­nutí – na roz­hodnutí prekon­ať stra­ch, uvoľniť sa, odd­ať sa Zemi, dôvero­vať. Na rozhod­nutí stať sa vedomým.

2 thoughts on “Keď ľudia nahradili pravdu predstavami

  1. IGI

    Myslim,ze prav­da je len slovo,ktoreho vyz­nam sa precenuje.Kazdy ma nepochyb­ne svoj uhol pohladu a aj svo­je spomienky,vnimanie co je pravda.Myslim,ze vset­ci by sme boli vedomí,len vac­si­na je malo kvalitna.Sposobene prostredim,zazitkami a rov­nakym vzdela­van­im co sposobu­je nepravdy kto­ry­mi sa ria­di vacsina.Ale googlom sa to meni k lep­siemu.

Zanechaj odkaz

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *