Mimozemšťania

Mimozemšťania

Dívam sa večer z cintorína nad mestom. Stojím na múre bývalej hradby, pozerám sa na tie svetlá, svetiel­ka, bli­ka­júce prúdy, okná, lampy, budovy, autá. Akoby v tme hĺbky oceánu rástli nejaké fosforeskujúce mikroorganiz­my. Je to živá bytosť, to mesto. Semienko bolo zasadené do ze­me, do krajiny, rozpína sa a rastie.

Spotrebúva, ťaží, sústreďuje, hltá, trávi a rastie. Už je skoro všade, už skoro celá Zem svetielkuje. Svetielkuje ale­bo je vyťažená, zmenená na púšť, na odpad. Kam pôj­du svetielka potom? Asi vedia svoje. Čo vedia tí, ktorí im popo­žičiavajú svoje telá?

Duchovia a bezzemkovia

Radi by niekam patrili – boja sa, že nepatria nikam. Zem im totiž bola vzatá. Stali sa z nich v priebehu vekov ne­voľ­níci, bezzemkovia. U nás v priebehu feudalizmu, abso­lutizmu a⁠ so­cializmu, v⁠ Amerike v priebehu novoveku, nie­kde sa to deje práve teraz. Človek patril Zemi a potom prišiel iný, prišiel s⁠ tým, že Zem patrí jemu. Že on je viac ako Zem, že si ju, reku, vezme. Povedal to mimozemšťan.

Prišiel veľký, namyslený, bezohľadný, nestránil sa ni­čoho, nič nebolo sväté, žiadna úcta pred pravdou, pred ži­votom, ani pred krásou, láskou, rozmanitosťou. Sám sa postavil na úroveň všetkého, na úroveň boha, pána, stvo­riteľa. Nec­til Zem ani telo – pretože sám Zem ani telo nemal. Bol to duch!

Mimozemský duch posadol niektoré telá, zapriahol ich do otroctva. Ten klam je dokonalý. Otroci sa s duchom stotož­nili, oni sú tí páni – myslia si. Oni myslia, a teda sú, myslia si. Obmedzili sa na ducha a konajú ako slepí. Ne­vidiac sa, ničia sa. Ich vedo­mie je úzke, detské. Poloha závislého-otroka nie je zlá, je prirodzená, ale pre dieťa.

Sú to krivé, neduživé deti. Uviazli. Už sú tak slabé, že bez vonkajšej podpory neprežijú. Vyhasla ich vnútorná sila, ich moc, ich zmysel. Blúdia ako máto­hy, dr­žiac sa sukne ich mimozemskej matice. Upäto sa držia svojej kul­túrnej matrice, ovládaní vpečatenými strnulými vzormi, slúžia jej, hltajúc omrvinky. Sajú silu Zeme sústredenú z⁠ čo naj­väčšej plochy. Čím viac zeme vyťažujú, tým viac zvyškov sa im ujde. Hlcú mäso, vešajú na seba tony plastu, kovu, pozlátok. Myslia si, čím viac majú, že tým väčší, mocnejší, vá­že­nej­ší, že tým vyspelejší sú.

Mimozemský duch

Myslia si, že svoju vnútornú slabosť a úbohosť si vynah­radia, že ju prevážia a zastrú vonkajšou nálepkou, maj­et­kom, autom, pozemkom. Chovajú sa ako stroje – správa­jú sa nor­málne – podľa normy. Konajú rozumne – podľa programov vo svojich mysliach. Rozhodujú sa vypočí­ta­vo, ako predurčené automaty. Zaslepení na­myslenosťou, sle­po od­daní tomu stratenému mimozemskému duchovi – to­mu du­chovnu, tej vysokej kultúre – monokultúre.

Oddali sa tomu duchovi, ktorý si zničil vlastnú zem a⁠ teraz u nás opakuje tú istú chybu. Využil príležitosť uzdraviť sa: dos­tal druhé telo, druhú zem, druhú ženu. Neuvoľnil im však miesto vo svete, neprijal, neuctil ich. Nepoklonil sa im v⁠ od­daní ako rovnocenná súčasť celku, nestotožnil sa s⁠ ni­mi. Štíti sa toho, čo dostal – dar úpri­mne neprijal, za­hadzuje ho, ničí.

Deti, ktoré znásilňujú

Úbohí oddaní stratenému duchu. Úbohí tí, ktorí žijú na vlastnej zemi ako mimozemšťania. Boja sa jej, boja sa, že prechladnú, že sa zašpinia. Boja sa zeme, že sa ponížia, na­kazia, otrávia. Pritom sú to oni sami, kto ponižuje, kazí, trávi seba samých a svoju matku. Sú neroz­vinutí, sú to duchovné bábätká, raz dávno duchom odťaté, násilím vzaté od svojej maminky.

Nie na toho mimozemského ducha, ale na svoju mat­ku sa hnevajú. Mstia sa jej a ničia ju. Neprijímajú ju, bránia sa jej – bez nej však nepokročia. Bez prijatia lásky svojej matky, bez napojenia, bez naplnenia sa láskou deti nedospejú, ne­zmocnejú. Bez koreňov sú bez sily.

V štvorhranných svetielkujúcich raketách

Úprimný pohľad na samých seba je pre nich príliš bole­stivý. Hnevá ich, že sú uzavretí voči vlastnej zemi – o to viac však znevažujú korene iných. Veľmi ich to bolí, veľmi trpia. Tak veľmi, že ich ve­do­mie radšej ušlo. Zemou blú­dia, skrývajú sa zaštítení pod vrst­vami šiat, ktoré ro­bia človeka. Túžia a chcú! Vyššie, vyš­šie, k nebu, mimo Zem! Tam kdesi v nebi stále vidia svoj domov, svoje vykú­pe­nie… Stavajú pa­neláky, mrako­drapy, snažia sa dos­iahnuť vyššiu úroveň, po­krok, rast, sna­žia sa byť veľkými pánmi. Trpia, zahanbene pripú­taní k⁠ zemi. Ich rakety ich domov nevezmú, sú to len detské hračky.

Zem však nie je ich väzením. To namy­slená a vý­lučná monokultúra vlastnej nadradenosti ich vylúčila z pl­nosti, pestrosti a zmysluplnosti života. Väznia ich vlastné myš­lienky. Pozerajú sa a nevidia, sú ako za sklom, na ktoré sa im premietajú ich predstavy.

Všade sa im premieta a zrkadlí sa ich vlastný obraz, odraz ich myšlie­nok a tento si zamieňajú za pravdu, za Zem. Boja sa života a divokos­ti, boja sa voľ­nosti a⁠ prav­dy. Všetko by najradšej ovládli, usmernili, po­čnúc vlastnými deťmi. Kážu, zaka­zujú a⁠ za­bíjajú, vinia, súdia a⁠ posu­dzu­jú. Hrozia sa pravdy, pretože tá by podlomila a⁠ uzemnila toho ulete­ného ducha, na ktorého sa upli.

Na mimozemšťanov spravidla neveria

Pozvoľna sa strácajú, sami sa menia na odpad, na púšť. Ostanú po nich len strašiaci, ustrašení, hladní duchovia. Úbohé bábätká stratené mimo čas a priestor, čakajúce na záblesk svetla života, na ktorý by sa mohli zavesiť. Tak, ako sa tí predtým zavesili na nich.

Posadnutí mimozemským duchom, z nich samých sa stali mimozemšťania. Neveria sami v seba. Zapre­dali svo­ju dušu, svoje telo, svoj čas, zapredali ho za pe­niaze. Zamestnávajú sa, akoby na Zemi nemali svoje miesto. Zapredali seba za miesto v umelej matici, za uzna­nie, že niekým sú. Pred pravdou sa utiekajú do virtuálnych prie­storov, prepadajú sa do zmätku kyber­priestoru. Cez kni­hy a obrazovky, cez písmená a⁠ obrázky, štverajú sa do neba, strácajúc seba, stred a svet. Vraj trvalo udržateľný pokrok. Stavajú vzdušné zámky. Je otázkou času, kedy padnú. Ten náraz bude tvrdý. Čím ne­skôr sa zbadáš, tým bude tvrdší.

Čím skôr sa uvedomíš, tým ľahšie to bude

Zem je milostivá. Je to milujúca žena. Odpustí. Oddaj sa jej. Zašpiň sa. Rozplyň sa v hnoji, v humuse, v zemi – precíť tie korene, tú váhu, tie živiny. Precíť tú sieť prepo­jení minulosti, ktorá dáva pevnosť prítomnosti. Zem čistí a⁠ vo­da zmýva. Zem sú vzťahy, je to dokonalá sieť. Pred­stav si do­konalý internet, kde každá bytosť je okam­žite prepo­jiteľná s každou, kde prúdi sila a správy, kde obrazy sú brány. Je to tanec vlákien, kde každý vzťah je vzá­jom­ný. Čupni si a po­kloň sa v oddaní, prijmi všetky tie vzťa­hy! Zavri oči, ponor sa a vnímaj. To je Zem.

Bránou Zeme je smrť a čím skôr umrieš, tým skôr budeš živý. Nemusíš čakať na svoj pohreb, aby si získal svoje miesto v Zemi. Nemu­síš trpieť, kým sa tvoje telo nezlomí, aby si spočinul v spokojnosti v lone prírody. Nemusíš do hrobu čakať na ten pocit úľavy a šťastia z to­ho, že si konečne bezpodmienečnou a nespochybniteľnou sú­čas­ťou… Na svoje krásne miesto v mnoho­roz­mer­nej bela­sej živej by­tosti, na tieň si­lných stro­mov, na spo­loč­nosť spevu vtá­kov, na tichý pokoj brečtanu sa pla­zia­ce­ho tmou pomedzi kamene… Tu je tvoje miesto! Vždy si ho mal! Nech Zem je svätá a hájená! Pred­stavy si uze­mnil, cintorín mizne – vidíš Svätoháj.

Jediné rozhodnutie

Patríš Zemi, prijmi tú pravdu! Jej náruč je otvorená. To, čo ti ublížilo, nebola ona, bol to len úbohý stratený mimo­zemský duch. Ten duch nechcel zle, len nevidel – bezo­hľad­ne zasiahol, posadol… Túžil po Zemi, po láske – len nevedel ako. Bál sa, hrozil sa seba samého. Nevedel – ale ty už vieš. Od návratu domov ťa delí jediné rozhod­nutie. Máš tú moc zvrátiť svoj osud! Máš tú moc prepísať celú minulosť, ot­vo­riť celú novú budúcnosť. Teraz a tu.

Sústreď sa. Nie na toho ducha mimo, nie na tú vec, nie na tú obrazovku, stroj, písmo či predstavu – sústreď sa na všepresahujúci stred. Srdce tepe. Žiješ! Oddaj sa životu. Nič si nemysli. Uži si ten pád! Uvoľni sa. S prek­vapením možno zistíš, že tancuješ a spievaš, ako letíš!

Kmenové kultury vykonávají přechodové rituály první čakry, aby oslavily, že se mladý člověk stává mužem či ženou. Obřad po­vzbuzuje mladé lidi k tomu, aby se uvolnili z rodičovských pout smatkou a otcem. Během obřadu se mladý člověk hlásí k Zemi jako ke své matce, která jej nikdy neopustí a k Nebi jako k neoch­vějnému, pevnému, spolehlivému, stálému otci. To zajišťuje, že mladý člověk bude dál ochraňován, ale již většími sílami, než svou biologickou matkou a otcem. Mladý muž či žena se pak mohou účastnit obřadů a obětí pro Nebe a Zemi, a tedy udržovat vědomé spojení se svými kosmickými rodiči. My, obyvatelé Západu, kteří nemáme přechodové rituály dospělosti, jsme duchovními sirotami. Bojujeme ve svém životě s pocitem, že nemáme matku a otce a po­zději zjišťujeme, že nevíme, jak sami být spolehlivými rodiči.“
– Dr. Alberto Villoldo, z knihy Shaman, Healer, Sage. Pre­klad Katarína Fojtíková.

One thought on “Mimozemšťania

  1. IGI

    Velmi pekny článok,vzdy to citim a rad citim.Mam uctu pred krasou,láskou a vlastne rozmanitost vnímam pozitívne.Myslim si ,ze clovek,napr.JA som vitaz a preto sa nehanbim uplatnovat si nejake naroky a prava ako vitaz.Samozrejme,ze casto prehram s inym clovekom a potom si tie prava uplatnuje on a ja mu s usmevom posluzim.CITIM to tak ,ze kapitalizmus je pre vsetkych najvyhodnejsi a ekonomicke zaujmy su produktom najlepsich mozgov.Ktore si vypocitaju,ze vsetko spotrebovat a znicit sa neoplati.Uznavam,ze casto sa prejavuje egoizmus obmedzeny na dlzku vlastneho zivota,ale mam taký dojem,ze ty najvacsi kapitalisti su tak vzdelavany,ze sa neodklanaju od zujmov Zeme ani ludstva a dnes uz je to viac symbioza.Priznam sa,ze niesom jezis kristus aj ked som tiez zomrel a vstal z mrtvych.Najstastnejsi som ked som víťaz, aj nad prirodou a mam z toho výhody aj ekonomické.Nestotoznujem sa s (rôznymi)etikami.Viac robim to co citim.Napriklad ked som si sam zabil prasa viac mi chutilo.Ano som predator a mam z toho dobry pocit.Zijem znamu realitu a nie idealizovanu predstavu.Aj ked viem ,ze niektore moje postoje dakedy nezvladam argumentovat.

Zanechaj odkaz

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *