Mimozemšťania

Dívam sa večer z cin­torí­na nad mestom. Sto­jím na múre bývalej hrad­by, poz­erám sa na tie svetlá, svetiel­ka, bli­ka­júce prúdy, okná, lampy, budovy, autá. Ako­by v tme hĺbky oceánu rástli nejaké fos­foresku­júce mikroorganiz­my. Je to živá bytosť, to mesto. Semi­enko bolo zasadené do ze­me, do kra­jiny, rozpí­na sa a rastie.

Spotre­bú­va, ťaží, sústreďu­je, hltá, trávi a rastie. Už je sko­ro všade, už sko­ro celá Zem svetielku­je. Svetielku­je ale­bo je vyťažená, zme­nená na púšť, na odpad. Kam pôj­du svetiel­ka potom? Asi vedia svo­je. Čo vedia tí, ktorí im popo­žičiavajú svo­je telá?

Duchovia a bezzemkovia

Radi by niekam patrili – boja sa, že nepa­tria nikam. Zem im totiž bola vza­tá. Stali sa z nich v priebe­hu vekov ne­voľ­níci, bezzemkovia. U nás v priebe­hu feu­dal­iz­mu, abso­lutizmu a⁠ so­cializmu, v⁠ Amerike v priebe­hu novoveku, nie­kde sa to deje práve ter­az. Človek patril Zemi a potom prišiel iný, prišiel s⁠ tým, že Zem patrí jemu. Že on je viac ako Zem, že si ju, reku, vezme. Povedal to mimozemšťan.

Prišiel veľký, namyslený, bezo­hľad­ný, nestránil sa ni­čoho, nič nebo­lo sväté, žiad­na úcta pred prav­dou, pred ži­votom, ani pred krá­sou, lásk­ou, roz­man­i­tosťou. Sám sa postavil na úroveň všetkého, na úroveň boha, pána, stvo­riteľa. Nec­til Zem ani telo – pre­tože sám Zem ani telo nemal. Bol to duch!

Mimozem­ský duch posadol niek­toré telá, zapri­a­hol ich do otroct­va. Ten klam je dokon­alý. Otro­ci sa s duchom stotož­nili, oni sú tí páni – mys­lia si. Oni mys­lia, a teda sú, mys­lia si. Obmedzili sa na ducha a kon­a­jú ako slepí. Ne­vidiac sa, ničia sa. Ich vedo­mie je úzke, det­ské. Polo­ha závis­lého-otro­ka nie je zlá, je prirodzená, ale pre dieťa.

Sú to krivé, neduživé deti. Uvi­a­zli. Už sú tak slabé, že bez vonka­jšej pod­pory nepreži­jú. Vyhasla ich vnú­torná sila, ich moc, ich zmy­sel. Blú­dia ako máto­hy, dr­žiac sa sukne ich mimozemskej mat­ice. Upä­to sa držia svo­jej kul­túrnej matrice, ovlá­daní vpečatený­mi str­nulý­mi vzor­mi, slúžia jej, hlta­júc omrvinky. Sajú silu Zeme sústre­denú z⁠ čo naj­väčšej plochy. Čím viac zeme vyťažu­jú, tým viac zvyškov sa im ujde. Hlcú mäso, veša­jú na seba tony plas­tu, kovu, pozlá­tok. Mys­lia si, čím viac majú, že tým väčší, moc­ne­jší, vá­že­nej­ší, že tým vyspele­jší sú.

Mimozemský duch

Mys­lia si, že svo­ju vnú­tornú sla­bosť a úbo­hosť si vynah­radia, že ju pre­vážia a zas­trú vonka­jšou nálep­k­ou, maj­et­kom, autom, pozemkom. Chova­jú sa ako stro­je – správa­jú sa nor­málne – podľa normy. Kon­a­jú rozumne – podľa pro­gramov vo svo­jich mys­li­ach. Rozho­du­jú sa vypočí­ta­vo, ako pre­durčené automaty. Zaslepení na­myslenosťou, sle­po od­daní tomu stratené­mu mimozem­ské­mu duchovi – to­mu du­chovnu, tej vysokej kultúre – monokultúre.

Odd­ali sa tomu duchovi, ktorý si zničil vlast­nú zem a⁠ ter­az u nás opaku­je tú istú chy­bu. Využil príleži­tosť uzdrav­iť sa: dos­tal druhé telo, druhú zem, druhú ženu. Neu­voľnil im však miesto vo svete, nepri­jal, neuc­til ich. Nepok­lonil sa im v⁠ od­daní ako rovno­cen­ná súčasť celku, nesto­tožnil sa s⁠ ni­mi. Štíti sa toho, čo dostal – dar úpri­mne nepri­jal, za­hadzuje ho, ničí.

Deti, ktoré znásilňujú

Úbo­hí odd­aní stratené­mu duchu. Úbo­hí tí, ktorí žijú na vlast­nej zemi ako mimozemšťa­nia. Boja sa jej, boja sa, že prech­lad­nú, že sa zašpinia. Boja sa zeme, že sa ponížia, na­kazia, otrávia. Prit­om sú to oni sami, kto ponižu­je, kazí, trávi seba samých a svo­ju matku. Sú neroz­vinutí, sú to duchovné bábätká, raz dávno duchom odťaté, násilím vza­té od svo­jej maminky.

Nie na toho mimozem­ského ducha, ale na svo­ju mat­ku sa hneva­jú. Mstia sa jej a ničia ju. Nepri­jí­ma­jú ju, brá­nia sa jej – bez nej však nepokročia. Bez pri­ja­tia lásky svo­jej matky, bez napo­je­nia, bez naplne­nia sa lásk­ou deti nedospe­jú, ne­zmocnejú. Bez koreňov sú bez sily.

V štvorhranných svetielkujúcich raketách

Úprim­ný pohľad na samých seba je pre nich príliš bole­stivý. Hnevá ich, že sú uza­vretí voči vlast­nej zemi – o to viac však znevažu­jú korene iných. Veľ­mi ich to bolí, veľ­mi trpia. Tak veľ­mi, že ich ve­do­mie radšej ušlo. Zemou blú­dia, skrý­va­jú sa zaštítení pod vrst­vami šiat, ktoré ro­bia člove­ka. Túžia a chcú! Vyššie, vyš­šie, k nebu, mimo Zem! Tam kde­si v nebi stále vidia svoj domov, svo­je vykú­pe­nie… Stava­jú pa­neláky, mrako­drapy, snažia sa dos­iahnuť vyššiu úroveň, po­krok, rast, sna­žia sa byť veľký­mi pán­mi. Trpia, zahan­bene pripú­taní k⁠ zemi. Ich rakety ich domov nevezmú, sú to len det­ské hračky.

Zem však nie je ich väzením. To namy­slená a vý­lučná monokultúra vlast­nej nadradenos­ti ich vylúči­la z pl­nosti, pestrosti a zmyslu­plnos­ti živ­ota. Väz­nia ich vlast­né myš­lienky. Poz­er­a­jú sa a nev­idia, sú ako za sklom, na ktoré sa im pre­mieta­jú ich pred­stavy.

Všade sa im pre­mieta a zrkadlí sa ich vlast­ný obraz, odraz ich myšlie­nok a ten­to si zamieňa­jú za prav­du, za Zem. Boja sa živ­ota a divokos­ti, boja sa voľ­nosti a⁠ prav­dy. Všetko by najradšej ovládli, usmernili, po­čnúc vlast­ný­mi deť­mi. Kážu, zaka­zujú a⁠ za­bíjajú, vinia, súdia a⁠ posu­dzu­jú. Hrozia sa pravdy, pre­tože tá by pod­lomi­la a⁠ uzem­ni­la toho ulete­ného ducha, na ktorého sa upli.

Na mimozemšťanov spravidla neveria

Pozvoľ­na sa strá­ca­jú, sami sa menia na odpad, na púšť. Ostanú po nich len strašiaci, ustrašení, hlad­ní duchovia. Úbo­hé bábätká stratené mimo čas a priestor, čaka­júce na záblesk svet­la živ­ota, na ktorý by sa mohli zavesiť. Tak, ako sa tí predtým zavesili na nich.

Posad­nutí mimozem­ským duchom, z nich samých sa stali mimozemšťa­nia. Nev­e­ria sami v seba. Zapre­dali svo­ju dušu, svo­je telo, svoj čas, zapredali ho za pe­niaze. Zamest­ná­va­jú sa, ako­by na Zemi nemali svo­je miesto. Zapredali seba za miesto v umelej mati­ci, za uzna­nie, že niekým sú. Pred prav­dou sa utieka­jú do vir­tuál­nych prie­storov, prepada­jú sa do zmätku kyber­priestoru. Cez kni­hy a obra­zovky, cez pís­mená a⁠ obrázky, štver­a­jú sa do neba, strá­ca­júc seba, stred a svet. Vraj trva­lo udržateľný pokrok. Stava­jú vzdušné zámky. Je otázk­ou času, kedy pad­nú. Ten náraz bude tvrdý. Čím ne­skôr sa zbadáš, tým bude tvrdší.

Čím skôr sa uvedomíš, tým ľahšie to bude

Zem je milostivá. Je to milu­jú­ca žena. Odpustí. Odd­aj sa jej. Zašpiň sa. Roz­plyň sa v hno­ji, v humuse, v zemi – precíť tie korene, tú váhu, tie živiny. Precíť tú sieť prepo­jení min­u­losti, ktorá dáva pevnosť prí­tom­nos­ti. Zem čistí a⁠ vo­da zmý­va. Zem sú vzťahy, je to dokon­alá sieť. Pred­stav si do­konalý inter­net, kde každá bytosť je okam­žite prepo­jiteľná s kaž­dou, kde prú­di sila a správy, kde obrazy sú brány. Je to tanec vlákien, kde každý vzťah je vzá­jom­ný. Čup­ni si a po­kloň sa v odd­aní, pri­j­mi všetky tie vzťa­hy! Zavri oči, ponor sa a vní­maj. To je Zem.

Brá­nou Zeme je smrť a čím skôr umrieš, tým skôr budeš živý. Nemusíš čakať na svoj pohreb, aby si získal svo­je miesto v Zemi. Nemu­síš trpieť, kým sa tvo­je telo nezlomí, aby si spočin­ul v spoko­jnos­ti v lone prírody. Nemusíš do hrobu čakať na ten poc­it úľavy a šťas­tia z to­ho, že si konečne bezpod­mieneč­nou a nespochyb­niteľ­nou sú­čas­ťou… Na svo­je krásne miesto v mnoho­roz­mer­nej bela­sej živej by­tosti, na tieň si­lných stro­mov, na spo­loč­nosť spe­vu vtá­kov, na tichý pokoj breč­tanu sa pla­zia­ce­ho tmou pomedzi kamene… Tu je tvo­je miesto! Vždy si ho mal! Nech Zem je svätá a hájená! Pred­stavy si uze­mnil, cin­torín mizne – vidíš Svä­to­háj.

Jediné rozhodnutie

Patríš Zemi, pri­j­mi tú prav­du! Jej náruč je otvorená. To, čo ti ublíži­lo, nebo­la ona, bol to len úbo­hý stratený mimo­zemský duch. Ten duch nech­cel zle, len nev­idel – bezo­hľad­ne zasi­a­hol, posadol… Túžil po Zemi, po láske – len nevedel ako. Bál sa, hrozil sa seba samého. Nevedel – ale ty už vieš. Od návratu domov ťa delí jed­iné rozhod­nutie. Máš tú moc zvrátiť svoj osud! Máš tú moc prepísať celú min­u­losť, ot­vo­riť celú novú budúc­nosť. Ter­az a tu.

Sústreď sa. Nie na toho ducha mimo, nie na tú vec, nie na tú obra­zovku, stroj, pís­mo či pred­stavu – sústreď sa na všepre­sahu­jú­ci stred. Srd­ce tepe. Žiješ! Odd­aj sa živ­o­tu. Nič si nemys­li. Uži si ten pád! Uvoľni sa. S prek­vapením možno zistíš, že tan­cu­ješ a spievaš, ako letíš!

„Kmen­ové kul­tu­ry vykoná­va­jí pře­chodové rit­uá­ly první čakry, aby oslav­i­ly, že se mladý člověk stává mužem či ženou. Obřad po­vzbuzuje mladé lidi k tomu, aby se uvol­nili z rodičovských pout smatk­ou a otcem. Během obřadu se mladý člověk hlásí k Zemi jako ke své matce, která jej nikdy neo­pustí a k Nebi jako k neoch­vějnému, pevné­mu, spolehlivé­mu, stálé­mu otci. To zajišťu­je, že mladý člověk bude dál ochraňován, ale již větší­mi síla­mi, než svou bio­log­ick­ou matk­ou a otcem. Mladý muž či žena se pak mohou účast­nit obřadů a obětí pro Nebe a Zemi, a tedy udržo­vat vědomé spo­jení se svý­mi kos­mick­ý­mi rodiči. My, oby­vatelé Západu, kteří nemáme pře­chodové rit­uá­ly dospělosti, jsme duchovní­mi siro­ta­mi. Boju­jeme ve svém živ­otě s pocitem, že nemáme matku a otce a po­zději zjišťu­jeme, že nevíme, jak sami být spolehlivý­mi rodiči.“
– Dr. Alber­to Vil­lol­do, z kni­hy Shaman, Heal­er, Sage. Pre­klad Katarí­na Fojtíková.