Objektívny priestor a subjektívny svet

Objektívny priestor a subjektívny svet

Spoločnosť je organizácia. Organizácia je usporiadanie. Usporiadanie je poriadok. Poriadok je rád, je to nástroj, ktorý umožňuje ľuďom spolupracovať a začleniť sa do celku. Celok koná jednotne, súladne a vedome.

Zmena celku

Vždy, keď vstúpi nová časť do celku, celok sa mení, preu­sporadúva. Keď sa nová časť pokloní a uctí si celok, celok sa otvorí, časť sa začlení a usporiadanie sa zmení. Podobným spôsobom sa poriadok mení, keď nejaká časť odíde či keď zmení svoju polohu. Ako príklad si predstav akúkoľvek spoločnú prácu, kde jeden robí to, druhý ono a všetko je to spolu zladené v čase a náväznosti.

Spoločenské zmeny bývali vždy sprevádzané obradmi a slávnosťami, kde sa všetky časti celku spolu stretli a uzav­reli kruh a svet. Bolo to vykročenie mimo objektívny čas a pries­tor, mimo bežné pravidlá, bola to noc uvoľnenia, kde sa úlohy mohli povymieňať a kde si ľudia vyjasnili a našli svoje nové miesto. Svoje miesto tu mala hra, postavy, mas­ky, divadlo – dialo sa to na svadbách, na karoch, na Vianoce či Letný slno­vrat – pri všetkých dôležitých zmenách jedné­ho celku, jedné­ho spolupracujúceho spoločenstva.

Cesta do sveta a zároveň cesta domov

Dospievajúceho človeka to vedie na skusy, vedie ho to do sveta. To však neznamená, že on vo svete nie je – on len ne­vie, že tam je. Aby si to uvedomil, musí svet zdanlivo opus­tiť, opustiť domov. Je to cesta z objektívneho „dobrého“ priestoru, preč z domova, kde sa o tvoj svet starajú iní, kde sa oň stará otec a matka, pán či umelá spoločnosť, autorita, inštitúcia… Je to cesta z „normálneho“ „dobrého“ objektív­neho priestoru, za jeho hranice, tam, kde všetko môže byť inak. Tam, kde sa dobro mení na zlo a zlo na dobro, tam, kde ty sám môžeš byť iný, nový.

Je to prerod. Človek dospeje tým, že si uvedomí svoj stred a svoje okolie, svoje vnútro a vonkajšok, že si uvedomí svoj Svet, svoj vplyv, svoju zodpovednosť. Keď uvidí, že nie len činom, že aj slovom, že jemnou myšlienkou tvorí. Keď si uvedomí, že všetky jeho vnútorné obavy a závislosti, všetky priania či radosti sa mu vo vonkajšom svete prejavujú.

Na konci cesty je uvedomenie, že nemusíš nikam ísť, nič dosahovať, o nič sa snažiť. Si. Vždy si tam bol! Vždy si bol Doma, vždy bol v Celku. Teraz si to uvedomuješ, teraz zažívaš ten svetlý, posvätný Svet. Slávia to s tebou všetci, vrátil si sa. Už vieš, že si našou súčasťou, súčasťou celku a celok sám.

Odmietnutie života

Dospelí ľudia majú schopnosť vidieť celok a vidieť pravdu – a teda sa vedia začleniť a prevziať úlohu, ktorá im pripadá. Ve­dia sa pokloniť, vedia cítiť a ctiť. Ak dôjde do stretu, k po­týčke – vedia si to medzi sebou vyriešiť bez toho, aby niekto z nich musel odísť, bol vylúčený či zabitý. Podobne ako u divých zvierat, „agresívna“ potýčka je priamy a úprimný spôsob ako vec vyriešiť. Iným spôsobom je divadlo či hra.

Uznáme sa navzájom, v polohách, ktoré sme si vytvo­rili. Nadriadený uzná podriadeného a naopak. Oproti tomu, ak sa vec zastrie za pretvárku, pretože je „pod úroveň“ plne sa od­dať hre… Keď sa vec obíde či násilne potlačí v mene nemenné­ho poriadku a utkvelého usporiadania, pretože my sme „inteli­gentní“, vlastne ustrašení ľudia odsudzujúci ná­silie… Vtedy sa poriadok dostáva do rozporu s pravdou a ži­votom celku.

Keď sa vyhneme ceste do sveta

Niečo ostane nevyriešené, potlačené, vylúčené, vinné. Ta­kýto poriadok vedie k neistote a strachu. Otvárajú sa záku­lisné hry, dvojtvárnosť, intrigy, vedomé či nevedomé. Celok zahodil možnosť zmeny, odsúdil, odmietol dar, ktorý mu ži­vot priniesol. Kolo sa odmietlo pohnúť do novej polohy. Účastníci sa odmietli pohnúť, preusporiadať, prenastaviť svoje vzťahy. Odmietli zmenu, ktorá je život. Odmietli po­moc, ostávajú ne­mocní.

Časť, ktorá mohla celku prispieť, ostala nevítaná, musí odísť a celok tratí. Zmena mohla priniesť silu, mohla rozprúd­iť život. Nie ohňa či hnevu, ale zmeny sme sa zľahli. Zľakli sme sa sily a ostávame čím ďalej slabší. Agresivita pri tom nie je násilie, je to prostriedok, ako sa násiliu vyhnúť. Skutočná agresivita nie je útok, je to prejav sily a pravdy. Je to výzva k dohode o novom poriadku, k dohode dospelých ľudí o vlast­nom celku.

Všetci patríme celku, sme celok

Celok je poriadok. V celku má každý svoje miesto a každá úlo­ha je rovnako dôležitá. Hlava je rovnako dôležitá ako chvost. Ruka je rovnako dôležitá ako konečník. Dospelý človek toto vie a vie, že bez ohľadu na to, či z potýčky vyjde ako nadradený či podradený, bude to pre dobro celku a teda aj jeho samého.

Dospelý človek vie, že je od celku závislý a je oddaný celku. Vie, že nadradenosť znamená väčšiu zodpovednosť – väčšiu schopnosť zodpovedať, odpovedať na vnútorné a von­kajšie zmeny. Znamená to širší obzor, širšie vedomie. Vodca musí vidieť, ctiť a cítiť všetkých, neštítiť sa ničoho. Ak by mu bolo niečo odporné, ak by sa s tým prel, popieral by to, bojo­val – tak by vlastne popieral nejakú časť celku a seba samého. Celok by nemohol pracovať správne.

Dospelý človek vie, že je súčasťou – bezpodmienečne. Bez ohľadu na to, aká úloha mu zrovna pripadne. Kolo živo­ta sa totiž točí a každému raz pripadne každá úloha. Až po­tom z neho vyjde von ako slobodný. Až potom znova príde čas, aby sa ako Boh rozhodol.

Pred prahom dospelosti

Ťažkosť nastáva, keď je v usporiadaní príliš málo dospelých ľudí. Keď je v spoločnosti príliš veľa ľudí, ktorí sa len snažia byť dospelými. Snažia sa niekým byť, niečo dosiahnuť. Ta­kýto ľudia nevidia, nectia celok. Vidia len svoju časť, stotož­ňujú sa s ňou a boja sa o svoje miesto. Vlastne sú v ustavič­nom strachu. O to horšie, ak odmietajú do sveta vykročiť, ak sa boja, ak sa chránia namyslenosťou, umelou spoločnos­ťou, au­toritou, inštitúciou…

Nedospelí muži žijú v rozpore so svojou skutočnosťou. Chcú, aby veci boli inak, alebo boja sa, aby veci neboli inak. Boja či štítia sa istých polôh kola života, kruhu, celku. Pretláč­ajú sa a bijú sa, ale nie smelo, otvorene a priamo – ale úlisne, bokom, sprostredkovane, zbabelo. Boja sa výzvy. Zneužívajú poriadok, zneužívajú spoločnosť pre tento svoj vnútorný boj.

Strach zo zmeny

Celok trpí, spolupráca viazne. Práca neplynie prirodzene a ľahko, naopak, časti sa do nej nútia. Používajú sa donucujú­ce prostriedky ako vina, zákon, povinnosť a hrozba vylú­čenia. Poriadok už nie je nástroj pre spoluprácu, oveľa čas­tejšie spolupráci bráni.

Nedospelí ľudia sa bránia zmene polôh kola. Bránia sa prirodzenej výmene úloh. Snažia sa vyhnúť preusporiada­niu na základe vonkajšej či vnútornej zmeny. Boja sa že sa v novom svetle ukáže, že vlastne nie sú hodní svojej polohy. Boja sa zmeny a boja sa života. Boja sa, pretože celok a život v podstate nikdy plne neprijali.

Zem a Boh

Nedospelí ľudia sa boja samých seba. Boja sa, že bez poriad­ku by boli nikým. K poriadku zároveň vzhliadajú ako k mati­ci, ako k svojej matke, ktorá chráni a živí. Umelý poriadok si za­mieňajú za skutočný živý poriadok, umelou maticou na­hradili svoju matku a Matku Zem. Aj boha vidia všelikde inde, len nie v celku. Zbožňujú peniaze, moc či seba samé­ho. Zbožňujú predmety, ktoré vlastnia a ovládajú: objekty, deti, milenky.

Naplnia sa nenávisťou, keď sa zbožňovaná časť ne­správa podľa ich predstáv, keď ich zradí či opustí. Obeťou ich zlosti býva veľmi často žena či Matka Zem, až tak často, že sa toto konanie stalo normálnym a teda neviditeľným. Nedivíme, ako ženskú a zemskú podstavu vykorisťujeme a popierame. Po­kročilo to až tak, že väčšina žien sa k svojej prirodzenej pod­state nepriznáva.

Zneužitý ustrnutý poriadok

Spolupráca viazne, celok viazne a my namiesto tvorenia vy­korisťujeme. Nemáme totiž silu, a tú, ktorú máme, tú v strachu ovládame, usmerňujeme, zadržiavame, hromadíme. Sila neprúdi, kolo sa nekrúti. Vzniká napätie. Dôvera v prúd, v celok, v mier, v druhých a v seba samého bola nahradená ná­silím.

Usporiadanie už nie je nástrojom celku, už neslúži pre dobro celku. Z poriadku sa stáva väzenie. Z nedospelých ľudí sa stávajú obete a tyrani, dozorcovia aj väzni – všetci sú vinní, povinní. Nechcú to vidieť, nevidia to. Sú namyslení a slepí. Ich duša chce ujsť, uniknúť z kruhu von.

Pohľady na celok života

Kruh života však nie je zlý, on nie je väzením. Nemusíme ničiť seba ani druhých, nemusíme sa prejedať, spotrebová­vať, vy­korisťovať, zabíjať, aby sme to väzenie a život zničili. Zlé je, že sme zabudli dospievať. Namiesto objavovania všetkých roz­merov skutočnosti sme sa upli ja jedinú prav­du. Túto sme vyhlásili za „objektívnu realitu“.

Na celok je veľa uhlov pohľadu a toto je len jeden z nich, je to len jeden názor. Podľa toho, kde v kole života stojíš, z ta­kého miesta sa na pravdu pozeráš. „Objektívna realita“ je po­hľad z polohy ešte nedospelého mladého muža. Tento už nie je dieťaťom, ktoré si ľahkovážne poska­kuje. Nie je ešte ale vá­ženým pánom, ktorý vie, čo robí, a ktorý ctí celok, ktorý pred­stavuje.

Objektívna realita

„Objektívna realita“ je to pohľad toho pubertiaka, ktorý skúša, ktorý sa snaží a zároveň sa bojí… Bojí sa oddať sa celku, pre­tože to znamená jeho smrť. Je to koniec všetkého, čím doteraz bol. Objektivita ho chráni ako tá matica, objek­tívne zákony sú to, čím sa kryje. Je to súbor predstáv, ktorým zastiera tú hrozi­vú veľarozmernú nepredstaviteľnú pravdu. Tú pravdu, ktorú zatiaľ celkom nevidíš a ktorej za­tiaľ celkom neodpovedáš.

Vykročenie z objektivity znamená prebrať zodpoved­nosť za celok, za dobro celku. Je to vystúpenie z polohy ob­jektu, z polohy, keď si objektom, predmetom, obeťou okol­ností. Teraz už nie si objektom. Ani tvoje okolie už nie je objektom, ktorý môžeš vykorisťovať či znásilňovať, ako si zmyslíš. Stávaš sa pánom svojho sveta, stávaš sa podmetom – tým, kto podnecu­je.

Cez prah vedie cesta do sveta

Vitaj v „subjektívnej realite“ a vedz, že toto je skutočnosť do­spelého človeka. Neznamená to, že si sám vo svojom svete. Neznamená to, že by „objektívna realita“ prestávala jestvovať a mať moc. Ona je časť, ktorá má v novom celku svoje miesto. Obzor sa otvoril a ty si sa stal tvorcom. Už nie si objektom, nie si predmetom – si živou bytosťou. Si cel­kom. Sú súčasťou a všetkým zároveň.

Všetko je inak, ako bolo. Už vidíš. Už vieš. Všetko je živé, krásne, posvätné. Všetko má právo žiť. V kole má všet­ko svoje miesto. Kolo života ožilo a ty si nekonečne vďačný za tento zázrak. Už neunikáš, už sa nesnažíš niekam ísť či nie­kým byť – jednoducho si. Hranica medzi vnútorným a von­kajším sa stiera. Hranica medzi tebou a celkom sa stiera. Teraz si mocný, silný, zdravý – teraz dokážeš cítiť, ctiť a ďalej rásť – do šírky Všehomieru.

Si celok a časť zároveň

V žiješ tepe subjektu a objektu, pána a oddaného, nádychu a výdychu. Si voľný, dobrý – si v tom dobrovoľne, srdečne. Usporiadanie je vzorom života, sieťou vzťahov celku. Vzťah­mi prúdi sila. Celok je svet a svet je vždy subjektívny. Vždy má svoj stred. Vždy má bod, z ktorého vzhliadaš.

Tak ako tvoje telo je celok, ktorý je zdravý, milovaný, ktorý hladko pracuje – tak aj tvoj svet je celok, rovnako milo­vaný. Aj on sa začína uzdravovať.

One thought on “Objektívny priestor a subjektívny svet

Zanechaj odkaz

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *