Matka a matica

Mat­ka nám dáva oporu, matricu, pevný bod, na ktorom môžme stavať, z ktorého môžme rásť. Mat­ka je naša zem. Ako pos­tup­ne rastieme, aj mat­ka sa mení. Na za­čiatku je to tá oso­ba, ktorá ťa nosí vo svo­jej mater­nici. Neskôr ti dáva oporu celá rod­i­na, rod sa stá­va tou mati­cou, ktorá ťa chráni a dáva priestor. A potom?

Dieťa pokraču­je širšie, dospie­va a vstupu­je pod vplyv spoločnos­tí, s odobrením rodičov behá po uli­ci, je dané do škôlky, neskôr školy. To sú mati­ce, ktoré chrá­nia a⁠ ve­dú. Za pred­pok­ladu, že obdržali od pred­chádza­jú­ci­ch matíc, od matky a od rodiny dôveru a⁠ zvole­nie… Za pred­pokladu, že sú s nimi spo­jené. Ak je tam však zlom a od­stup, pre­javí sa ťažkosť, roz­por, stra­ch či rev…

Opora tvojho rastu

Kde leží ten bod, od ktorého odvodzu­ješ všetko os­tatné? Ten bod isto­ty, ten stred tvo­jho sve­ta? Držia ho v⁠ rukách učení páni, ktorí rozho­du­jú, čo je prav­da a⁠ čo nie? Dr­žia ho kni­hy a overené pos­tupy? Sú tým pev­ným bo­dom tvo­je spomienky, skúsenos­ti – ten predpo­klad, že všetko nové vyriešim pomo­cou toho starého?

Je tou bytosťou, ktorá ti dáva oporu a pevný zák­lad, je ňou mat­i­ca? Mat­i­ca toho všetkého, čo si mys­líš, toho všet­ké­ho, čo ťa naučili, čo si si prečí­tal, tých všetkých zákonov, by mali platiť? Je tým zák­ladom umelá ľud­ská mat­i­ca pra­vi­diel a zdan­li­vo neo­tr­a­siteľných postu­pov? Mys­líš si, že je istá, že ona ťa podrží… Až kým sa niečo nes­tane… Čo potom poistky? Polí­cia? Nemoc­ni­ca? Kňaz? Závoj sa po­maly odhaľu­je a to, čo si si myslel…

Ale­bo si už z tohto vyrás­tol a mys­líš si, že všetko je o⁠ peni­a­zoch? Tvoj živ­ot pre­durču­jú obchod­né dohody? Zmlu­vy kry­té nie len pís­mom, ale aj vzájom­nou závislos­ťou, tou umelou krvou spoločnos­ti – tým prú­dom, obeži­vom: peniaz­mi. Bolí to, keď o ne prichádzaš… Keď púšťaš žilou maje­tok, ako by si strá­cal časť seba – keď miz­ina sa rov­ná tvo­jej smr­ti, smr­ti všetkého, kým si?

Ale­bo sú tou mati­cou, ktorá ťa drží, medz­iľud­ské vzťa­hy? Rod­i­na a pri­atelia nadovšetko, držia ťa dobré styky, kama­rát­stva z det­st­va, vzájom­né služ­by a pí­sané či ne­písané dohody či závis­losti?

Pre­dovšetkým ťa drží mat­ka – aký máš s ňou vzťah? Dobrý, pri­ateľský? Či si pri nej podráž­dený, cítiš sa ukriv­dený, neschop­ný, bez­moc­ný? Chcel by si ju zmeniť, hne­váš sa? Viaže ťa svo­ji­mi čara­mi? Nože sa sme­lo pozri, čo k⁠ nej všetko cítiš! Aké spo­mienky sa drú na svet­lo? Mat­ka je prvou ženou v tvo­jom živ­ote – čo cí­tiš k⁠ ženám? A čo otec? Bol vnútri sku­točne vyrov­naným mužom, ale­bo bol stále ešte len chlap­com, len dieťaťom závis­lým od matky?

Odpútaním k dospelosti

Dospelým sa človek stá­va vtedy, keď v rozvo­ji pre­siah­ne umelé mat­ice, keď vedomím pre­rastie umelé spo­ločnosti, keď prezrie ľud­ský pori­adok. Člo­vek sa stá­va duchovne dospelým vtedy, keď si uvedo­mí, že je dieťaťom Zeme a⁠ Sln­ka a pre­si­ahne umelé ľud­ské zá­ležitosti… Vtedy pre­vezme za svoj živ­ot plnú zod­poved­nosť. S dôver­ou v seba a Svet sa oddá Živ­o­tu samé­mu.

Čo ak žena, ktorá ešte nie je duševne do­spelá, porodí dieťa? Ak sa ho snaží vychová­vať a⁠ prit­om je sama len dieťaťom hľada­júcim isto­tu, oporu? Ešte sa nesta­la ne­zá­vislou na spoločen­ských mati­ci­ach, nepreš­la k vlast­nej žen­skej sile, k láske k živ­o­tu, k istote spoje­nej s uzem­nením a vyrov­nanosťou. Ak ako duševne nedospelá a⁠ ne­uzemnená ešte nenachádza pev­nosť v⁠ sebe samej? Čo ak sa ani nemôže oprieť o múdre staršie ženy v svo­jom oko­lí? Pre­tože síce staršie síce sú – múdre však nie… Ak sa voľky-nevoľky teda oprie o umelé mat­ice tvorené muž­mi a nechá sa nimi aj v tých najženske­jších záleži­tos­ti­ach viesť a ovlá­dať? Z⁠ takej mat­ky ide stra­ch!

Ona si nie je istá, nev­erí si, nedô­veruje sebe sa­mej, nie je pevne noha­mi na Zemi. O⁠ to viac núti, straší, pod­mieňu­je, vyhovára sa, zapiera a presviedča! Taká­to mat­ka nemi­luje, ona sa obá­va a dieťa vyrastá v⁠ hrôze. Veď ohr­ozenie matky pre dieťa vždy v⁠ dejinách vešti­lo smrť! Ako môže ustráchaná mat­ka dať dieťaťu sku­točnú oporu, pod­poru, dôveru? Ako môže malé vyrásť, nájsť svo­ju isto­tu a sebave­domie? Otvoriť sve­tu, rozv­inúť sa a⁠ dospieť? Keď mu chý­ba zák­lad­ná dôvera v⁠ živ­ot, keď mu chý­ba isto­ta matky – tá pevná zem pod noha­mi?

„Žiad­ny cicavec na tej­to planéte, až na cicav­ca s názvom človek, neod­deľu­je po pôrode behom dôležitej post­natál­nej fáze vývo­ja mozgu novoro­den­ca od matky. Žiad­ny cicavec na tej­to pla­néte, až na cicav­ca menom človek, neupiera novoro­den­covi behom tej­to pre vývoj mozgu tak dôležitej fáze mater­ské mlieko, ktoré je pre každého cicav­ca odlišné. Znásilňo­vaním tých­to dvoch pre cicavce uni­verzál­nych živ­ot­ných zákonov, ktoré prak­tiku­je homo sapi­ens, má katas­trofálne násled­ky: zničené bio­log­ické a emo­­cio­nál­no-sociálne zdravie, ktoré ohrozu­je samot­nú exis­ten­ciu nášho druhu.“ – James W. Prescott. The Ori­gins of Love and Vio­lence: An Overview. Preložené.

Pán dok­tor a jeho zákroky a tech­nológie síce pomôžu aj nedospelej matke po­ro­diť… Dospieť nám však žiad­na mat­i­ca nepomôže. Vstúpiť do lona nekonečne milu­júcej a⁠ zho­vievavej Veľkej Matky môže len každý sám. Ces­ta vedie cez pre­rod – cez smrť a znovuzro­de­nie.

Bez spo­je­nia so Šírou Matk­ou sme slabí a neistí, ostá­va­me nemoc­ný­mi deť­mi, nemoc­ný­mi otrok­mi matrixu. Os­tá­vame otrok­mi je­di­ného pohľadu: na Zem, na hmo­tu, na maté­riu si pre­mietame maticu nauče­ných pred­stáv, presvedčení, vier, ide­ológií, fak­tov a fi­lozofií. Veríme im, ne­vidiac cez ne prav­du ani prí­tom­nosť. Umelej mat­ice pred­stáv, obra­zov, kníh a spo­mienok sa držíme ako opory, bojí­me sa jej pustiť – to ona nás väzní v mate­ri­al­izme!

Naše vedomie ostá­va len úzke, det­ské, aj keď telá má­me navonok dospelé. Aj to sa však dobou pos­tup­ne me­ní… Videl si tie obrázky sivých mimo­zemšťanov? Veľké oči, hlavy, prsty, vetché postavy malého vzras­tu, bez druhot­ných pohlav­ných znakov… Tech­nológie v⁠ nie­čom pomôžu, ale plne do­spieť nie. Sku­toč­ne si takú­to bu­dú­cnosť pra­jeme?

Láska a závislosť

Je lás­ka a je závis­losť. Ľudia, čo lásku nepoz­na­jú, mýlia si ju so závis­losťou. Závis­losť totiž prichádza prvá: bábätko je od matky závis­lé. Ono ešte nedokáže milo­vať, len sať a⁠ cítiť napĺňanie. Jeho opo­ra sa nachádza v jeho matke. Kde je pevný bod matky? Ak mat­ka samej sebe ešte nedô­ve­ruje, ak sa opiera len o papie­rové auto­rity a názo­ry oko­lia… Jej dieťa sa ocitá v⁠ závis­losti na matrixe… Na staroveko-novovekej virtuál­nej realite. Roz­hlas, tele­vízia a multi­me­diálne počí­tače len pri­dali ďalšiu vrstvu.

To, čo sa bežne chápe pod výra­zom objek­tív­na reali­ta, je len mati­cou vytvore­nou ľud­sk­ou spoločnos­ťou. Je to sús­ta­va myšlie­nok a pred­stáv, ktoré fil­tru­jú a posudzu­jú tvo­je vne­my. Ony roz­ho­dujú, čo je dobré a⁠ čo zlé, čo je nor­málne a prav­di­vé a čo nesku­točné a bláznivé.

„To pozem­ské je zároveň mater­iálne. Latin­ské slo­vo ‚mater‘ (mat­ka), má v sebe rov­naký koreňo­slovný zák­lad ako slo­vo ‚ma­téria‘ (hmo­ta). Nepria­teľskosť voči že­nám typ­ická pre mod­erné duchovné nábožen­st­vo, usilu­júce o⁠ oslo­bo­denie sa od hmo­ty skrz ducha, má tak svo­je dôvody i⁠ vo fak­te, že žen­st­vo je svo­jou pod­statou pro­tipólom ducha. Je zemité a⁠ zmys­lové a⁠ kladie tak spiri­tualizácií odpor. Na pre­do­braze pohlavného aktu a⁠ plo­de­nia je však zre­jmé, že ku stvore­niu patrí obo­je. Jedine v⁠ zemi je duch plod­ný, jedine so ženou stvorí muž nový živ­ot. ‚Du­chovno‘ samo o⁠ se­be je, rov­nako tak ako mužst­vo samo o⁠ sebe, úplne impotent­né. Je dobré leda tak k⁠ sebaus­pokojeniu. Pre­to je väčši­na filozo­fic­kých a⁠ teologi­ckých kníh tak málo účin­ná – pod­necu­jú čitateľov nanaj­výš k⁠ vlast­nému (pocho­piteľne du­chovnému!) seba­uspoko­jovaniu, ale ne­poskytujú mu ‚vý­živu‘, nie sú v⁠ pravom slo­va zmysle ‚tvorivé‘.“ – Wil­fried Nelles. Muži, ženy a lás­ka. Strany 22 a 23.

Prav­da je taká, že všetko je pomerné, v pomere, vo vzťahu k tebe, k mati­ci, o ktorú sa opier­aš a⁠ k Zemi – a od toho odvo­dené. Každý vzťah a⁠ prí­pad je jedinečný. Mat­ka dieťaťa, ktorá je závis­lá od cud­zieho výk­ladu objek­tív­nej real­i­ty, je sama ešte duševne die­ťa­ťom. Dve deti potom vzá­jomne súpe­ria a pretláča­jú sa – boju­jú o život­nú silu. Nezrelá mat­ka nezried­ka neve­dome saje silu z⁠ vlast­ného dieťa­ťa či vnú­čaťa, sama súc závis­lá, slabá a nemoc­ná.

V priestore zmätku, medzi nezrelý­mi ľuď­mi, kde mat­ky sú príliš čas­to sami vo svo­jom vnútri stále ešte len deť­mi, tu sú si všet­ci dlžní, všet­ci sú hlad­ní a ne­násytní. O živ­ot­nú silu a⁠ nadše­nie je núdza… Je to tmavý priestor bez lásky, prú­de­nia, a napo­je­nie. Peni­aze to nespravia.

Je to vôbec Svet? Toto väze­nie nedostatku, ustavičnej po­tre­by a spotre­by? Kde niet sily a bezpečia, kde niet sku­točnej opory, zák­ladne, Zeme – tam sa niet od čoho odraz­iť. Tam sa nev­idíme, nerastieme, nedotýkame, ne­vyví­jame – len sa sle­po pútame, bojíme, tlačíme a⁠ ub­ližu­jeme si. Chý­ba nám živ­ot­ná sila a dôvera v živ­ot, chý­bajú nám zdravé vzo­ry nut­né pre zmenu, vede­nie k⁠ dospelosti a príkla­dy zrelosti. Toto nie je pokrok ani vývoj – ale úpadok!

 

„mat­ka, máti, matič­ka, mateřský, mateřství, mateřšti­na. Vlast­ně zdrob­něli­na od staročeského máti (gen­i­tiv mateře), které je všeslo­van­ské – staropol­sky mać , rusky mat’, srb­sky a chorvat­sky mȁti, staroslo­van­sky mati. Praslo­van­sky *mati.
mat­ice ‘mat­ka (šroubu); sous­ta­va čísel (prvků); kul­turní or­ga­nizace’. Vše pře­ne­seně od *mati (viz. mat­ka).
matrice ‘for­ma, tiskařský neg­a­tiv’. Z německ­ého Matrize z⁠ fran­couzského matrice z latin­ského mātrīx ‘(zvířecí) mat­ka, dělo­ha’ od māter.
mater­iál, mater­iálový, mater­iál­ní, mate­ri­al­is­mus, materia­lista, mate­ri­al­i­stický, mate­ri­al­i­zo­vat, mate­ri­al­izace. Přes ně­mecké Mate­r­i­al téhož výz­na­mu z pozd­nělatin­ského māteri­ālis ‘hmot­ný’ od latin­ského māte­ria ‘lát­ka, hmo­ta’, původ­ně ‘staveb­ní dříví; kmen a výhonky ovoc­ných stromů’, a to od māter ‘mat­ka’ (strom je tu metaforicky brán jako ‘mat­ka’, pro­tože rodí ovoce).“ – Jiří Rejzek. Český ety­mo­log­ický slovník. Skrátené.