Bez dobrej minulosti nemôže byť dobrá budúcnosť

Bez dobrej min­u­losti nemôžeš mať dobrú budúc­nosť. Nemáš na čom stavať, od čoho sa odraz­iť. Ak aj máš vieru v⁠ lep­ší zaj­tra­jšok – bez dobrej min­u­losti je v pod­state cha­bá, vratká. Živ­ot ti ukazu­je iné. Živ­ot totiž rastie od zák­ladu, od zeme, od koreňov, od min­u­losti.

Kráčaš z minulosti do budúcnosti

Min­u­losť je možné zmeniť! Tak, že zmeníš svoj príst­up k⁠ nej, svo­je nahli­adanie na ňu. Min­u­losť totiž nie sú názo­ry ani súdy. Min­u­losť nie sú tvo­je pred­stavy o⁠ mi­nulosti. Min­u­losť je niečo úplne odlišné od nejakej pred­stavy. Minu­losť je Zem. Min­u­losť je Prav­da. Obo­je sú to pojmy presahu­júce tvo­ju myseľ. Sú nepred­staviteľné!

Pred­stavy slúžia pre tvore­nie budúc­nos­ti. Aby si ale niekam do budúc­na, kde je dobre, mohol vykročiť, po­trebuješ sa z niekade odraz­iť. Musíš niekde byť, aby si sa niekam zmyslu­plne dostal. To, kde si, to je tá prav­da, to je zem! Pred­stava je možná budúc­nosť. Až keď vidíš jasne zem, prav­du, seba, prí­tom­nosť – až vtedy sa ti podarí vedo­mý a zdarný krok.

Predstavy predstavujú budúcnosť

Pred­stavy sto­ja pred oča­mi, sú to ony, čo ti zastiera vide­nie. Najprv sa očisti, uzri, kde si! Až potom si vytvor pred­stavu toho, kde by si chcel byť! Len tak medzi tými dvo­ma bod­mi môže byť ces­ta. Ces­ta, po ktorej ťa povedie príbeh tvo­jho ži­vota!

Aby bola min­u­losť dobrá, nut­ným pred­pok­ladom je očista od súdov a pred­stáv a názorov, ktoré máš na minu­losť. Min­u­losť bola, už na tom nič nez­meníš! Nepokúšaj sa ju meniť pred­stava­mi. Zle dopad­neš. Stratíš sa. Stratíš prí­tom­nosť, duchaprí­tom­nosť. Stratíš schop­nosť vidieť prav­du. Pred­stavy ti zastier­a­jú zrak.

Ak sú tieto pred­stavy zlé, násil­né, bezvý­chodiskové, plné krívd a⁠ utr­pe­nia, namyslených súdov či povýše­neckého zatrp­knu­tia – akú bu­dúcnosť môžeš očaká­vať?!

Prijatie je vzťah

Min­u­losť skrát­ka bola! Tomu, že tie veci boli tak, ako boli – vďačíš za to, že si tu ter­az, že dýchaš. Svo­jim rodičom vďa­číš, prar­o­dičom, všetkým. Oni všet­ci sú tie korene, na ktorých sto­jíš! Áno, moh­lo byť všeličo lep­šie… Ale­bo hor­šie? Nevieš. Bolo – bolo. Neprís­luší ti súdiť. Min­u­losť môžeš len pri­jať. Ak ju nepri­jí­maš, aj jej vzdoru­ješ, vzdoru­ješ tej pravde, na ktorej sto­jíš. Vzdoru­ješ tej zemi, z⁠ ktorej a⁠ jedine z ktorej sa môžeš odraz­iť do dobrej budúc­nos­ti. Výsled­kom je, že väzíš. Trpíš.

Aby bola min­u­losť dobrá, vyžadu­je si to pochope­nie, zmiere­nie sa s tým, čo bolo. Odpuste­nie. Vďa­ka za to, že som tu, že tu ter­az som. Práve! Sme­lo sa dívam pravde do očí. Uzemňu­jem pred­stavy, púšťam všetko, čo som si kedy myslel, všetko, čo si mys­lím! Čistím sa. Daru­jem to všetko zemi. Vydy­chu­jem. Odd­á­vam sa. Vzdá­vam sa. Vydých­nem a⁠ zadržím dych. Ticho. Pred prav­dou všetky pred­stavy väd­nú, miznú, roz­plynú sa. Svätá prav­da. Svätá zem.

Vďa­ka za všetky tie dary, ktorým sa mi dosta­lo. Chvá­la všetkým, ktorým vďačím za ten­to dych, práve te­raz.

Nebola ani dobrá ani zlá

Skrát­ka bola. Dobre. Bola dobrá, pre­tože nebo­la iná. Keď pri­jmem min­u­losť ako dobrú, som schop­ný pri­jať aj sám seba ako dobrého. Dôverovať si!

Čuduj sa svete. Keď sa očistím od súdov a myš­lienok, prav­da vychádza naja­vo. Tá prav­da je úplne iná, ako to, čo si o našej min­u­losti bežne mys­líme. Je úplne iná, ako to, čo nás učia v školách, ako to, čo učíme naše deti, čím zaplňu­jeme knižky, čo si pre­mietame z fil­mov… Vychádza na svet­lo, začí­na ju byť vidieť, všade. Všade je prav­da. V⁠ každuč­kom okami­hu je celá min­u­losť. Tak, ako v⁠ kaž­dom strome vidieť ako rás­tol v priebe­hu rokov.

Zem je základ dobrej budúcnosti

Dať si slo­bo­du! Mať sa rád! Sebaúc­ta, sebalás­ka, sebave­domie. Až keď mám rád seba, môžem mať rád aj druhé bytosti. Majúc sa radi, drži­ac sa v úcte, už si ne­budeme ubližo­vať! Vidi­ac prav­du, bu­deme sa vidieť. Toto je krok do dobrej budúc­nos­ti. Do ta­kej bez utr­pe­nia, bez násil­ia, do budúc­nos­ti hier, rozvo­ja, zmyslového a duchovného naplne­nia… Je to krok do stavu, kde ty si celý, už ner­obíš chy­by, už ti nič nechý­ba. Svet je svetlý, hod­i­na je hod­ná, doba je dobrá, prav­da je práve. Do stavu, kde ty si stroj­com svoj­ho živ­ota, kde si čar­o­de­jníkom v hre príbe­hu svo­jho živ­ota, v⁠ súhre sietí našich živ­o­tov, v tan­ci súhry živ­o­tov by­tosti menom Zem.

Strach pramení z predstáv

Črtou pred­stavy zlej min­u­losti je ustr­nu­tie, utr­pe­nie. Je to vzdoro­vanie prú­du živ­ota. Brán­im sa, pre­tože živ­ot napĺňa moje pred­stavy. Je jed­no, či sa moje myšlienky týka­jú min­u­losti ale­bo budúc­nos­ti, všetky pre­durču­jú budúc­nosť. Pred­stavu­ješ si zlo, veríš v zlú min­u­losť… To pre­to sa bojíš živ­ota, voľnos­ti, divého prú­du, bojíš sa mu odd­ať! Bojíš sa toho, čo si sám tvoríš, tak radšej neži­ješ, netvoríš… Samou pod­sta­tou živ­ota je tvore­nie, zme­na pred­stáv na sku­točnosť. To pre­to nedôveruješ vo vlast­nú silu, vedo­mie, sve­domie, vede­nie, vide­nie, cíte­nie – lebo nev­eríš v⁠ dobro. Bojíš sa plynúť, nechať sa viesť prav­dou, voľne žiť… Bojíš sa prú­du, zme­ny, bojíš sa očis­tiť! Súc zane­sený pred­stava­mi a⁠ myšlienka­mi, si ako slepý. Nevi­diac, bojíš sa – najhrozi­vejšie je to, čo nev­idíš!

Prav­da však nie je strašná! Strašné je to, že ju ne­vidíš! To pre to sa jej bojíš! To kvôli tým pred­stavám, súdom, myš­lienkam, názorom a vier­am, ktoré ti zastiera­jú zrak, sa bojíš. Nože ich pusti. Vykú­paj sa vo vode, v tej stu­denej, divej, liečivej vode. Zmy ich. Pusť ich zemi. Oprosti sa od pred­stáv! Odpusť! Ony ti bránili hrať sa, rozví­jať sa, pra­co­v­ať, rásť do šírky vedo­mia, do šírky ducha, zeme, spoločnos­ti.

Prostí majú šťastie

Krú­ti­ace sa kolo, toči­a­ca sa svar­ga, kolovrá­tok, mlyn, to všetko sú zna­me­nia šťas­tia, žiare, sln­ka, prú­du živ­ota. Šťastie je sú-častie – keď si súčasťou… Zeme.

Črtou dobrej budúc­nos­ti je dôvera a radosť. Radosť je sprievod­ným znakom prú­di­ace­ho živ­ota. Prúd je sila! Už nie si nemoc­ný a str­nulý. Už sa nemusíš snažiť a sil­iť! Už tam si, už silu máš! Už nemusíš nič dosa­ho­vať! Deje sa to samo. Si tam. Si. Tu. Práve! Si voľný! V odd­aní pravde, Zemi, nachá­dzaš oslo­bo­de­nie. Väzni­la ťa namyslenosť.

Už si zdravý. Si súčasťou. Si doma. Za všetko, čo sa ti deje, si pre­bral plnú zod­poved­nosť. Už nie si obeťou okol­ností, už nie si živ­nou pôvo­du pre cud­zie pred­stavy. Si slo­bod­nou bytosťou v⁠ odd­aní Zemi a Bohu.

Zem je prav­da, min­u­losť, večnosť, zák­ladňa. Boh je sila, moc, možnosť, možná budúc­nosť – je to pred­stava. Si slo­bod­nou bytosťou v odd­aní pravde a možnos­ti. Si za jed­no s nimi. Tl­čie ti srd­ce. Tu a ter­az. Si čistý! Kráčaš.